Medvedík Brumko bol silný, ale veľmi mierny. Miloval spánok, maliny a tiché prechádzky. Jedného dňa našiel v lese zvláštnu jamu, ktorá tam predtým nebola. Z nej sa ozýval hlas: „Pomóóóc! Pomôžte!“
Brumko sa naklonil a uvidel trpaslíka Škriatura. Bol malý, nos mal špicatý a oči mu svietili nebezpečnou zelenou. Brumko váhal, no nakoniec mu podal labu a vytiahol ho.
„Ďakujem,“ zasyčal trpaslík, ale namiesto vďaky začal kradnúť všetko naokolo – žalude, hríby, bobule. Brumko sa zamračil. „To sa nerobí.“
Škriatur sa zasmial: „Som teraz slobodný! Môžem si robiť, čo chcem.“
O pár dní neskôr začali zvieratám miznúť zásoby. Veveričke sa stratili orechy, jeleňovi soľný kameň, dokonca aj líške zmizli kuracie pierka. Všetci vedeli, kto je za tým.
Zvieratá obvinili Brumka. „Ty si ho pustil! Je to tvoja vina!“
Brumko sa hanbil, ale povedal: „Pomôžem ho zastaviť.“
Vybral sa hľadať Škriatura. Našiel ho v skalnej jaskyni, ako si stavia trón zo všetkého, čo ukradol.
„Škriatur, to nie je správne,“ povedal Brumko.
„A kto ma zastaví? Ty?“ posmieval sa trpaslík.
Brumko nebol bojovník, ale mal veľké srdce. „Neprišiel som sa biť. Prišiel som ti pomôcť. Prečo stále kradneš?“
Škriatur na chvíľu stíchol. „Lebo… nik ma nemá rád. Všetci sa ma boja. Keď mám zásoby, cítim sa dôležitý.“
Medvedík pochopil. „Ak chceš rešpekt, musíš ho dávať iným. Poď so mnou. Vrátime všetko, čo si vzal.“
Trpaslík najprv odmietal, no potom prikývol.
Spolu obehal Brumko so Škriaturom celý les. Zvieratá boli prekvapené, keď videli, ako trpaslík vracia ich veci. Niektorí mu dokonca poďakovali.
Škriatur sa cítil po prvýkrát v živote užitočný.
Zistil, že dobré skutky prinášajú lepší pocit ako kradnutie. A Brumko? Ten sa stal jeho prvým priateľom.
