Nelka bola neobyčajná dievčina – bola pirátka. Nie zlá, ale odvážna, dobrodružná a spravodlivá. Plávala na malom korábe menom Veternica spolu so svojou mačičkou Pufou.
Jedného dňa sa cez more niesla zvláštna ozvena. Akoby niekto volal o pomoc.
„To je z Ostrova zabudnutých hlasov,“ zamrmlala Pufa.
Na ostrove vraj kedysi žili deti, ktoré stratili odvahu hovoriť pravdu. Ich hlasy tam zoslabli tak veľmi, až prestali znieť. Nelka sa rozhodla tomu prísť na koreň.
Keď pristála, ostrov bol tichý. Až priveľmi tichý. Z kríkov sa zrazu ozvalo šepkanie. Objavila sa skupinka detí – sivasté, priesvitné, akoby z hmly.
„Kto ste?“ spýtala sa Nelka.
„Sme tie hlasy… ktoré zanikli,“ odpovedal chlapec menom Timo. „Prestali sme hovoriť pravdu a postupne sme zmizli.“
Nelka bola prekvapená. „Kto vám to urobil?“
Timo ukázal na starý zrútený chrám. „Tam žije Tieňomor – tvor, ktorý sa živí neúprimnosťou. Každá lož ho posilní.“
Nelka vedela, že musí konať. Vošla do chrámu, kde sa nad kamenným oltárom vznášala temná postava.
„Ďalšia pirátka, čo si myslí, že ma zastaví?“ zasyčal Tieňomor.
„Nebudem s tebou bojovať,“ povedala Nelka. „Ale poviem ti pravdu – neovládneš ma.“
Tieňomor sa zachvel. Pravda bola jeho slabosťou.
Nelka pokračovala: „A pravda je aj to, že tieto deti majú právo znovu získať svoj hlas!“
Atmosféra sa zatriasla. Chrám začal blednúť. Tieňomor zreval: „Dosť! Už stačí pravdy!“
No deti za Nelkou sa postupne odvážili otvoriť ústa. Najprv Timo: „Klamal som, aby ma mali radi.“
Potom dievčatko Sia: „Klamala som, aby som sa cítila dôležitá.“
A ďalšie deti priznali svoje chyby.
Tieňomor slabol, až sa nakoniec rozplynul ako dym.
Deti znova nadobudli farby a ich hlasy sa im vrátili. Ostrov sa rozjasnil, kvety rozkvitli a staré múry sa rozpadli na machové kamienky.
„Nelka, zachránila si nás,“ povedal Timo. „Vďaka tebe sme pochopili, že úprimnosť je silnejšia než lož.“
Nelka sa usmiala a vrátila sa na koráb s Pufou. Vietor do plachiet jej šepkal, že na mori čakajú ďalšie dobrodružstvá.
