Hana bola dievčatko, ktoré si svoje hračky veľmi vážilo. Každý večer ich ukladala do police ako vojakov do peknej zostavy. No jedného dňa po návrate zo školy zistila, že jej najobľúbenejší plyšový psík Broko zmizol.
„To nie je možné!“ hovorila, zatiaľ čo hľadala pod posteľou, v skrini a dokonca aj v škatuli na zimné veci. Broko však nikde.
V noci, keď zaspala, zobudilo ju jemné šuchotanie. Pred ňou stála malá drevená postavička – jej stará figurka z puzzle. „Hana,“ povedala tenkým hlasom, „tvoj psík Broko je v Kráľovstve stratených hračiek.“
„Kde to je?“
„V krajine, kde končia všetky hračky, na ktoré ich majitelia zabudli. Ak tam pôjdeš, možno ho nájdeš.“
Hana sa bez váhania chytila postavičky a zrazu sa ocitla v obrovskom svete plnom polámaných, zaprášených a zabudnutých hračiek. Na oblohe lietali staré šarkany, na zemi ležali stratené legá a po cestách jazdili hrdzavé autíčka.
Uprostred toho chaosu stál hrad z prevrátených krabíc. Pred ním stáli strážne plyšáky so všitými fúzmi. „Kto prichádza?“ zarevali.
„Hana,“ povedala odvážne. „Prišla som si po svojho psíka Broka.“
Strážcovia ju zaviedli do sály kráľa Hračkora – kedysi krásneho medveďa, teraz záplatovaného a unaveného. Hračkor hovoril pomaly: „Tu sú hračky, na ktoré sa zabudlo. Ale ty na Broka nezabúdaš, však?“
Hana pokrútila hlavou. „Nikdy! Je to môj najlepší kamarát.“
Kráľ sa zamyslel. „Ak chceš Broka späť, musíš prejsť tromi skúškami. Ak ukážeš, že ti na ňom skutočne záleží, vrátim ti ho.“
Prvá skúška bola Údolie rozbitosti. Všade ležali rozpadnuté hračky. Hana musela pomôcť dvom z nich – bábike bez ruky a autíčku bez kolieska. Urobila to bez rozmýšľania, lebo ju bolo všetko ľúto.
Druhá skúška bola Most zo zabudnutých piesní. Aby prešla, musela si spomenúť na pesničku, ktorú kedysi spievala Brokovi. Keď ju zaspievala, most sa rozsvietil a držal jej váhu.
Tretia skúška bola najťažšia – Sála rozhodnutí. Pred Hanou stáli dve dvere. Jedny viedli domov, druhé k Brokovi – ale nikto jej nepovedal, ktoré sú ktoré. Hana pocítila v srdci teplo, keď pomyslela na Broka, a rozhodla sa podľa toho.
Otvorila dvere a tam… Broko! Celý veselý, skákal okolo nej. Hana ho objala tak silno, až sa plyšová srsť prehla.
Kráľ Hračkor sa usmial. „Preukázala si odvahu, lásku aj vernosť. Broko patrí k tebe.“
Keď sa Hana zobudila vo svojej izbe, Broko ležal vedľa nej. Odvtedy si ešte viac vážila všetky svoje hračky – a nikdy už žiadna z nich nezmizla.
