Na samom okraji hôr tiekol Javorový potok, čistý ako horské sklo. Ľudia z dediny verili, že v ňom žije vodná víla, ktorá pomáha len tým, čo majú čisté úmysly.
Nik ju však nikdy nevidel – až kým do dediny neprišlo veľké sucho. Potok bol čím ďalej plytší a dedinčania sa báli, že raz vyschne úplne. Mladý pastier Janík sa rozhodol zistiť, prečo voda mizne.
Vybral sa proti prúdu až do temného lesa, kde potok pramenil. Cesta bola húštinami zarastená tak, že len sotva prechádzal. Keď sa však priblížil k starej skale, kde kedysi býval prameň, všimol si, že voda zmizla a z útrob zeme vychádza zvláštny chrapľavý zvuk.
„Kto sa odvažuje rušiť môj odpočinok?“ zareval hlas, až sa les zatriasol.
Zo skaly vyšiel kamenný troll. Jeho telo bolo obrastené machom, oči tmavé ako kameň.
„Ja… ja som len chcel zistiť, kam zmizla voda,“ odvetil Janík. „Voda patrí teraz mne,“ zareval troll. „Prameň som uzavrel, aby ma nik nevyrušoval. Ľudia ma vždy len odháňali!“
Janík sa zhlboka nadýchol. „Ak si osamelý, môžem ti pomôcť. Ale ak necháš dedinu zahynúť, nikdy nebudeš mať pokoj.“ Kým troll premýšľal, z ničoho nič sa nad potokom objavilo jemné svetlo. Z hmly vystúpila víla – krásna, jemná, ale jej oči niesli smútok.
„Troll, kedysi si bol strážcom hôr,“ povedala mäkkým hlasom. „Zabudol si na svoju povinnosť.“ Troll odvrátil zrak. „Zabudol som, lebo ma nik nepotreboval.“
„Potrebujú ťa stále,“ povedal Janík. „Bez teba potok zmizne.“ Víla položila ruku na trollovu mohutnú hruď. „Ak otvoríš prameň a dovolíš vode znova tiecť, hory ti vrátia tvoju silu.“
Troll chvíľu váhal, no napokon zdvihol svoje ťažké kamenné ramená, buchol nimi do skaly a tá sa roztrhla. Voda sa vyvalila s mohutným hukotom a potok znova ožil.
„Ďakujem ti,“ povedala víla trollovi aj Janíkovi. „Vy dvaja ste dokázali to, čo nik iný.“
Odvtedy troll znovu strážil prameň, ale už nie ako nahnevaný samotár, ale ako ochranca. A Janík? Ten sa neraz vracal k potoku, kde ho víla vždy privítala úsmevom a žblnkotom vody.
