V hlbokých horách žil obrovský medveď Mišo. Hoci bol silný a rešpektovaný, mal jednu zvláštnu túžbu – chcel byť človekom. Závidel pastierom ich piesne, deťom ich veselé hry a starým ženám ich rozprávky. Jediné, čo mu chýbalo, bola reč a jemné ruky, ktoré by dokázali robiť to, čo ľudia.
Jedného dňa prišiel do hôr starý pustovník. Vedel o medveďovi a nebál sa ho. Keď sa stretli, medveď mu položil labu na rameno a zadíval sa mu hlboko do očí. Pustovník pochopil, čo Mišo cíti.
„Stať sa človekom nie je ľahké,“ povedal. „Musíš vykonať tri dobré skutky bez nároku na odmenu, a to v tajnosti, aby sa o nich nik nedozvedel.“ Medveď súhlasil.
Prvý skutok prišiel rýchlo. V hore zablúdilo malé dieťa z dediny. Bolo vystrašené a zmrznuté.
Medveď ho naložil na chrbát a odniesol až k dedinským hraniciam. Dievčatko neskôr rozprávalo, že ho zachránil „veľký tieň“, no nik jej neveril. Druhý skutok urobil, keď na horu prišla prudká búrka. Pastierovi Zacharovi sa zlomila noha. Medveď ho našiel pri sutinách a zaniesol ho do koliby, kde mohol počkať na pomoc. Dedinčania si mysleli, že ho sem „prifúkol vietor“.
Tretí skutok bol najťažší. Na jar začali vlky loviť ovce, ktoré ešte nemali silu utekať. Medveď ich však odohnal a stádo ochránil. Nikde však nezostala stopa po jeho boji – len stopy vlkov a krv v snehu.
Keď pustovník opäť prišiel, usmial sa. „Splnil si všetko, medveď. Teraz ti dám na výber: môžeš byť človekom, alebo zostať tým, kým si – dobrým, múdrym vládcom lesa.“
Medveď sa zamyslel. Díval sa na hory, ktoré miloval. Vedel, že keby sa stal človekom, opustil by svoj domov. Nakoniec pokrútil hlavou. „Rrrrr…“ zamrmlal ticho – ale pustovník mu rozumel.
„Tak budeš medveďom, ale takým, ktorý rozumie všetkým srdciam,“ povedal pustovník a zmizol v hmle. Odvtedy ľudia v horách hovorili, že ich pri nešťastí niekto chráni. Nik ho nevidel, ale každý cítil jeho priateľskú silu. A medveď Mišo? Ten bol šťastný. Zistil, že nemusí byť človekom, aby konal dobro.
