Kráľova hoľa je hora stará ako čas sám. Medzi jej bralami vraj spí kamenný rytier, ktorý sa prebudí, keď bude Slovensko v najväčšej núdzi. Ľudia si mysleli, že je to len povesť – pokým nenastal rok, keď sa obloha zatiahla a celé okolité lesy začali vysychať.
Kvety nevoňali, stromy stratili farbu, vtáky utíchli. Mladý drevorubač Matúš sa rozhodol vystúpiť až na vrchol. V polovici cesty stretol starú ženu, ktorá sa opierala o palicu. „Hľadáš rytiera?“ spýtala sa. Matúš prikývol.
„Nájde ťa sám, ak si hodný,“ povedala a zmizla, akoby ju odniesol vietor.
Na vrchole, v jaskyni zaliatej tichom, stála socha rytiera. Keď sa Matúš priblížil, zem sa zatriasla. Rytier otvoril oči.
„Prečo si ma zobudil?“ zaznelo ako dunenie hory. „Lesy zomierajú,“ povedal Matúš. „A ja verím, že ich dokážeš zachrániť.“ Kamenný rytier zdvihol svoju obrovskú zbraň a zaklonil hlavu. „A čo mi dáš ty?“ spýtal sa.
Matúš vytiahol svoj malý drevorubačský nôž. „Všetko, čo mám, je moja práca a srdce. Môžem pomôcť, ak ma naučíš.“ Rytier sa nad tým zamyslel. Nakoniec povedal:
„Oživiť zem môže len ten, kto s ňou dýcha.“
Dotkol sa Matúšovho čela. Chlapec pocítil teplo, ktoré sa mu rozlialo po celom tele. Zrazu rozumel šepotu stromov, volaniu vody, hlasu vetra.
Spolu kráčali po krajine. Matúš kládol ruky na stromy a tie znovu zeleneli. Rytier svojím krokom otváral podzemné pramene. Po troch dňoch bola zem opäť živá.
Rytier sa vrátil do jaskyne. „Keď budeš potrebovať moju silu, zaspievaj pieseň hôr,“ povedal a stuhol.
Matúš zostal ich strážcom – človekom, ktorý rozumie prírode lepšie než ktokoľvek iný.
