V dedine menom Záhumnie, kde sa polia tiahli až po obzor a každá chalupa mala za domom záhradu, žili ľudia zvyknutí na prácu.
Vedeli, že kto si neokopáva pole, tomu nenarastie obilie, a kto nevstane zavčasu, ten nemá hotové ani do večera. Len jeden človek v celej dedine sa tomuto poriadku vymykal.
Volal sa Paľko. Paľko nebol zlý, ani zákerný, len bol od prírody veľmi lenivý. Najradšej by prespal celý deň na peci, jedol cudzí chlieb a rozprával, ako by sa veci dali urobiť jednoduchšie – keby ich vôbec bolo treba robiť. Pracovať sa mu nechcelo a vždy si našiel výhovorku.
Keď ostatní kosili lúky, Paľko vravel, že slnko je príliš ostré. Keď sa sialo obilie, tvrdil, že ho bolí chrbát. A keď sa piekol chlieb, bol prvý pri stole. Jeho matka len krútila hlavou. „Paľko môj, takto ďaleko nezájdeš.
Chlieb sa sám neurobí.“ „Ale urobí,“ odpovedal Paľko sebavedomo. „Len vy to ešte neviete.“ Jedného dňa sa po dedine rozšírila správa, že do Záhumnia príde starý pocestný. Vraj chodí od dediny k dedine a skúša ľudí – nie silou, ale rozumom. Kto obstojí, tomu sa dobre povodí.
Dedina sa hneď dala do pohybu. Gazdovia zametali dvory, ženy piekli koláče, deti sa učili pozdravy. Len Paľko si povedal, že ak je ten pocestný taký múdry, určite sa oňho postará sám.
Keď pocestný prišiel, bol to starý muž s palicou, jednoduchým kabátom a jasnými očami. Zastal na rínku a povedal: „Hľadám niekoho, kto vie získať chlieb bez práce.“
Dedinčania sa smiali. „Takého tu nenájdeš. “Ale Paľko vyskočil spoza plota. „Ja to viem!“
Starý muž sa naňho pozrel. „Naozaj? Tak mi to ukáž.“ Paľko sa usmial. „Zajtra budem mať chlieb a neurobím preň nič.“ Pocestný prikývol. „Dobre. Zajtra prídem.“
Paľko bol presvedčený, že sa mu to nejako podarí. Veď vždy sa mu darilo najesť bez roboty. Lenže tentoraz sa dedinčania dohodli, že mu nikto nepomôže. Žiadny chlieb, žiadna polievka, ani len omrvinka.
Paľko ráno vstal hladný. Išiel od domu k domu, ale všade ho poslali preč.
„Dnes nie, Paľko,“ vraveli. „Najprv rob, potom jedz.“ Hlad ho prinútil rozmýšľať. Vošiel do starej stodoly, kde našiel vrece obilia. „Zrno je skoro chlieb,“ povedal si a začal ho žuť. Ale zrno bolo tvrdé a nechutné.
Potom našiel múku. Tá sa mu lepila na jazyk a dusila ho. Napokon prišiel k peci, ale tá bola studená. Keď sa večer vrátil pocestný, Paľko sedel na lavičke slabý a zamyslený.
„Tak čo, máš chlieb?“ spýtal sa starý muž.
Paľko sklopil hlavu. „Nemám.“
„A prečo?“
„Lebo som neurobil nič.“
Pocestný sa usmial. „Tak poď so mnou.“
Viedol Paľka po dedine a ukazoval mu cestu chleba – pole, kde sa seje, lúku, kde sa kosí, mlyn, kde sa melie, pec, kde sa pečie. Každý krok znamenal prácu niekoho iného.
„Vidíš,“ povedal, „chlieb je malý, ale je v ňom veľa práce.“ Paľko mlčal. Prvý raz to naozaj pochopil.
Na druhý deň vstal skoro ráno a prihlásil sa k robote. Najprv ho boleli ruky, potom nohy, ale večer dostal kúsok chleba, ktorý si sám zaslúžil. Nikdy mu nechutil viac.
Odvtedy sa Paľko zmenil.
Nezmenil sa na najväčšieho pracanta, ale už sa práci nevyhýbal. A keď niekto v dedine hundral, že by chcel mať viac a robiť menej, Paľko sa len usmial a povedal:
„Chlieb bez roboty je len prázdny sen.“
A starý pocestný? Ten už nikdy neprišiel. No v Záhumní si jeho návštevu pamätali ešte dlho – vždy, keď si krájali chlieb.
