V dedine Podháj, kde sa domy tlačili k sebe ako ovce v košiari a kde každý vedel o každom viac, než by bolo zdravé, žili dvaja bratia – Ján a Matej.
Bývali spolu v starom rodičovskom dome, ktorý pamätal ešte ich starých rodičov, a hospodárili tak, ako ich to naučil otec. Aspoň teda Ján hospodáril. Matej skôr dozeral, aby náhodou Ján nemal viac než on.
Ján bol starší, pokojnejší a pracovitý. Keď bolo treba vstať skoro, vstal. Keď bolo treba mlčať, mlčal. Matej bol mladší, ale hlasnejší. Vždy mal pocit, že ho život ukracuje.
Keď Ján dostal väčší kus chleba, Matej si myslel, že to bolo naschvál. Keď sa Ján usmial, Matej mal podozrenie, že sa mu posmieva. Najväčším bohatstvom, ktoré bratia mali, bola koza. Nebola to žiadna výstavná krásavica, ale bola zdravá, vytrvalá a dávala mlieko pravidelne.
V dedine sa hovorilo, že kto má kozu, nemôže úplne zbedačiť. Bratia sa dohodli, že sa budú o kozu starať spolu a mlieko si rozdeliť spravodlivo. Spočiatku to fungovalo.
Lenže Matej si čoskoro začal všímať jednu vec – vždy, keď kozu dojí Ján, mlieka je akosi viac. Keď dojí Matej, vedro nie je také plné. Najprv si myslel, že sa mu to len zdá. Potom si začal mlieko odmeriavať. Nakoniec už bol presvedčený, že Ján ho okráda.
„Určite ju dojí dvakrát,“ hundral si. „Alebo ju kŕmi potajme lepším senom,“ pokračoval. „Alebo je koza proti mne,“ uzavrel. Začal kozu sledovať viac, než by bolo slušné.
Počítal, koľko ráz prežuje, sledoval, na ktorú stranu sa pozerá, a raz jej dokonca povedal: „Ak mi dnes nedáš viac mlieka, zajtra nedostaneš repu.“ Koza sa naňho len pozrela a pokojne prežúvala ďalej.
Matejova závisť rástla. Už nevidel, že Ján robí viac práce, že vstáva skôr a že je k zvieraťu pokojný. Videl len to, že má pocit krivdy. A pocit krivdy je horší než skutočná krivda.
Jednej noci sa Matej rozhodol, že si spravodlivosť vezme do vlastných rúk. Potichu vstal, zobral vedro a šiel do chlieva. „Podojím ju teraz,“ povedal si, „a ráno uvidíme, kto má viac.“
Lenže koza, hoci nevedela počítať mlieko, vedela rozpoznať nepokoj. Keď sa Matej k nej priblížil potichu a nervózne, mykla sa. Vedro sa prevrhlo a Matej skončil s mliekom na hlave, v ušiach aj za košeľou.
Ráno ho Ján našiel sedieť na lavičke, celý zapáchajúci mliekom a s výrazom, akoby ho niekto ovalil pravdou. „Čo sa ti stalo?“ spýtal sa.Matej sa chcel vyhovoriť, ale slová mu uviazli v hrdle. Nakoniec priznal, čo urobil.
Ján sa nezasmial, nekričal ani ho nekarhal. Len povedal: „Matej, koza nedáva mlieko podľa závisti, ale podľa pokoja. A pokoj ty nemáš.“Tieto slová Mateja najprv nahnevali.
Ale keď videl, že Ján sa správa stále rovnako, že mu neberie viac, než si zaslúži, začal rozmýšľať. Postupne pochopil, že problém nebol v koze ani v Jánovi, ale v ňom samom.
Keď prestal počítať cudzie mlieko a začal robiť svoju robotu, veci sa zmenili. Koza dávala dosť pre oboch. A v dome bol konečne pokoj.
V Podháji sa dodnes hovorí, že tá koza naučila dvoch bratov viac než všetky dedinské reči. A hlavne toto: závisť nikdy nič nepridá – len rozleje vedro.
