V dedine Dolné Lúčky stál starý dom s hlinenou podlahou a nízkym prahom, o ktorý sa potklo už nejedno koleno. V tom dome žil celý život gazda Michal. Nebol bohatý, ale bol poriadny.
Každé pole mal obrobené, každý nástroj uložený a každé slovo zvážené. Ľudia ho poznali ako muža, ktorý viac robí, než rozpráva, a keď už niečo povie, má to váhu.
Michal mal tri deti – najstaršiu Annu, prostredného Martina a najmladšieho Štefana.
Každé dieťa bolo iné. Anna bola tichá, rozvážna a od mladosti pomáhala doma. Martin bol hrdý, priebojný a považoval sa za prirodzeného gazdu. Štefan bol nepokojný, rád chodil po svete a málokedy vydržal dlho na jednom mieste.
Keď Michal cítil, že mu sily ubúdajú, zavolal si deti k posteli. „Nezanechávam vám zázraky,“ povedal, „len to, čo som poctivo nadobudol: dom, pole, koňa a starú truhlicu. Rozdeľte sa bez hádky.
Ak sa budete hádať, prídete o viac než o majetok.“ Po otcovej smrti sa deti zišli, aby dedičstvo rozdelili. Spočiatku to vyzeralo pokojne, no len čo prišlo na konkrétne veci, začali sa prieky.
Martin si hneď nárokoval pole. „Ja som gazda,“ vyhlásil. „Pole ku mne patrí.“ Štefan chcel koňa. „Bez koňa sa nikam nedostanem.“ Anna povedala len: „Zostanem v dome. Veď som sa o otca starala.“
Všetko bolo rozdelené pomerne rýchlo. Ostala len stará truhlica. Bola ťažká, aprášená a zamknutá hrdzavým zámkom. Nik nevedel, čo je v nej. „Vezmi si ju ty, Anna,“ povedal Martin. „Aspoň budeš mať kde skladovať handry.“
Štefan len mávol rukou. „Načo mi je taká starina.“ Anna truhlicu prijala. Nehádala sa ani sa nesťažovala. Doma ju otvorila a našla v nej len staré papiere a list. V liste otec písal o tom, že skutočné dedičstvo je pokoj medzi súrodencami a že kto si vyberie mier, ten si vyberie správne.
Anna bola najprv sklamaná. No pri upratovaní zistila, že truhlica má dvojité dno. Pod ním boli odložené peniaze, ktoré otec celý život šetril pre toho, kto sa nebude hádať.
Anna dlho rozmýšľala.
Nakoniec zavolala bratov a o nález sa s nimi podelila. Bratia sa hanbili. Pochopili, že ich chamtivosť im vzala pokoj, zatiaľ čo Anna mala oboje. Odvtedy si v Dolných Lúčkach pamätajú, že najväčšia hodnota dedičstva nie je v tom, čo dostaneš, ale v tom, ako sa o to podelíš.
