V krajine Slniečková dolina, kde sa lúky ligotali ranným slnkom a stromy sa kolísali ako tanečníci, žila princezná Elenka. Bola známa svojou radosťou a smiechom, ktorý sa šíril celým zámkom.
Ale Elenka mala aj jednu vášeň – milovala tance. Každý deň cvičila na nádvorí nové kroky, preskakovala obruby fontány a mala šikovné nohy, ktoré sa krútili, akoby lietali vo vzduchu.
Jedného dňa prišla správa, že do kráľovstva príde princ Martin z vedľajšej krajiny. Mal sa zúčastniť veľkého bálu, kde sa rozhodne o najkrajšom tanci. Princ Martin bol však známy tým, že s nohami to veľmi nevedel a pri tanci väčšinou spôsobil viac smiechu než obdivu.
Elenka, ktorá sa rada zabávala, sa rozhodla, že princovi ukáže, ako sa tancuje nielen ladne, ale aj veselo. „Tento bál bude zábavný,“ povedala svojej kamarátke služobnici Marinke. „Urobíme z neho tanečnú školu – aj pre princa!“
Keď princ Martin prišiel, vyzeral hrdinsky, v lesklej zbroji a vysokých topánkach. Ale keď stál vedľa Elenky na nádvorí, jeho kroky boli trhané a nohy sa mu zamotávali. Prvý pokus o tanec skončil tým, že zakopol o vlastnú topánku a spadol do fontány. Všetci sa smiali, ale Elenka sa len usmiala a podala mu ruku.
„To nič,“ povedala. „Každý sa učí postupne. Tancovať znamená cítiť rytmus, nie spadnúť do fontány.“
A tak sa začala ich tanečná škola. Každé ráno a popoludní sa stretávali na nádvorí. Elenka mu ukazovala kroky krok za krokom – ako skákať, otáčať sa a zároveň sa smiať, keď sa niečo nepodarí.
Princ Martin sa spočiatku trápil. Zoskočil zo schodíka a skoro sa prevalil cez Marinku, ktorá nesmelo zaznamenávala pokroky princa. Ale Elenka bola trpezlivá. „Smiech je súčasť tanca,“ povedala. „Ak sa budeš báť, nikdy sa nenaučíš rytmus.“
Dedina sledovala, ako princ Martin postupne zlepšuje svoje kroky. Najprv bol jeho tanec nešikovný a trhaný, potom sa naučil držať rovnováhu a nakoniec dokonca otáčať sa ako profesionál. Každý pád bol dôvodom na smiech a každý úspešný krok bol potleskom.
Najzábavnejší deň prišiel, keď mali nacvičiť veľký spoločný tanec pre celý bál. Elenka ukázala princovi krok, ktorý sa volal „králičí skok“. Princ Martin sa snažil, ale jeho skok bol taký vysoký, že sa skoro prevalil cez stôl s pohármi. Celý dvor sa smial a Elenka povedala: „Presne tak, Martin! Tanec má byť veselý, nie vážny!“
Dedina sa smiala spolu s nimi a každý deň sa tešila na pokroky princa. Deti sa učili tancovať s Elenkou a dokonca aj starý richtár si raz odskákal krok „kačacieho plesu“, ktorý Elenka vymyslela pre smiech.
Keď nastal veľký bál, princ Martin bol pripravený. Oblečený vo farebných šatách a s úsmevom, ktorý sa blyšťal viac než jeho topánky, stál vedľa Elenky. Hudba začala a obaja sa roztočili na parkete. Krok po kroku, smiech po smiechu, vytvorili tanec, ktorý ohúril všetkých prítomných.
Dedina sa smiala, tlieskala a deti sa k nim pridávali. Nikto ešte nevidel princa, ktorý by sa tak hravo točil po sále. „Vidíte,“ povedala Elenka, „tanec nie je o dokonalosti, ale o radosti.“
Princ Martin sa po prvom tanci usmial. „Naučil som sa viac, než som si myslel,“ povedal. „Elenka, ukázala si mi, že smiech a radosť sú súčasťou každého pohybu. Teraz viem, že aj pád môže byť zábavný, keď sa smeješ.“
A tak sa stal princ Martin známy nielen ako dedič kráľovstva, ale aj ako princ, ktorý sa naučil tancovať s úsmevom a šíriť radosť. Princezná Elenka bola šťastná, že jeho učenie bolo veselé a že tanec spája nielen dvojicu, ale celé kráľovstvo.
Odvtedy sa v Slniečkovej doline hovorí:
„Tanec je pre radosť, smiech je pre srdce a každý krok, aj keď nesprávny, môže priniesť úsmev.“
A princ Martin? Ten sa stal kráľom tanca a veselosti a každý bál v jeho kráľovstve bol plný smiechu, farebných pohybov a hravých krokov, ktoré naučila princezná Elenka.
