Kedysi dávno, za siedmimi horami a tromi riekami, stálo kráľovstvo, ktorého obyvatelia žili v neustálom strachu. Vysoko nad nimi, na skalnatom vrchu, býval obor menom Hrombur.
Bol vysoký ako veža, jeho kroky otriasali zemou a jeho hlas znel ako hrom počas búrky. No najhoršie na ňom nebola jeho sila — bola to jeho chamtivosť.
Každý mesiac posielal kráľovstvu odkaz: „Prineste mi voz zlata a sud medu, inak prídem sám.“ A keď raz obyvatelia meškali, Hrombur skutočne prišiel. Zvalil mestskú bránu ako z kartónu a odniesol si všetko, čo našiel.
Kráľ bol už starý a chorľavý, a tak sa jedného večera obrátil na svojho syna, princa Radovana. Princ nebol veľký bojovník, no mal bystrú myseľ a pokojné oči, ktoré si vždy všetko všímali.
„Syn môj,“ povedal kráľ, „mečom ho neporazíme. No ak niečo neurobíme, ľudia stratia nádej.“
Radovan dlho premýšľal. Vedel, že silou obra nezdolá. No každý, aj ten najmocnejší, má slabinu.
Na druhý deň sa princ vybral sám na skalnatý vrch. Niesol so sebou veľký vak a tváril sa pokojne, hoci mu srdce bilo ako zvon.
Keď dorazil k obrovskej jaskyni, zvolal: „Veľký Hrombur! Prichádzam s darom a návrhom!“
Z jaskyne sa ozvalo dunivé zamrmlanie a obor vyšiel von. „Malý človek, ty sa ma nebojíš?“
„Bojím,“ priznal princ úprimne. „Ale prinášam niečo, čo ťa urobí ešte mocnejším.“
Obor sa zasmial. „Ešte mocnejším? To chcem vidieť.“
Princ otvoril vak a vytiahol veľký bochník chleba. „Toto je kráľovský chlieb sily. Kto ho zje, získa dvojnásobnú moc.“
Obor si chlieb vzal, ovoňal ho a bez váhania ho zhltol na jedno sústo.
„Nič necítim,“ zavrčal podozrievavo.
Princ sa usmial. „Sila sa ukáže pri skúške. Vidíš tamten balvan? Skús ho rozdrviť v dlani.“
Obor uchopil obrovský kameň a stisol ho. Kameň pukol, no nie úplne. Hrombur sa zamračil.
„Teraz sleduj,“ povedal princ a z vrecka vytiahol obyčajný okruhliak. Nenápadne ho však vymenil za kus mäkkého syra, ktorý si ukryl v rukáve. Silno ho stisol a syr sa rozpučil, ako by bol z kameňa len prach.
Oborovi sa rozšírili oči. „Ako je to možné?“
„Chlieb účinkuje pomaly,“ povedal princ vážne. „Ale ak chceš získať plnú silu, musíš splniť tri skúšky obrov.“
Hrombur sa narovnal. „Povedz ich!“
„Prvá skúška je vytrvalosť. Musíš priniesť vodu z jazera na dne údolia v tomto deravom sude.“
Princ podal obrovi sud, v ktorom bolo na dne množstvo malých dierok. Obor sa zasmial, no súhlasil. Zišiel dolu, naplnil sud a vydal sa späť. Po pár krokoch však bola voda preč. Skúšal to znova a znova, celý deň, čoraz unavenejší a nahnevanejší.
Keď sa večer vrátil, princ povedal: „Vytrvalosť je základ. Skúsime druhú skúšku — ticho. Pravý vládca sily dokáže spať bez pohnutia celú noc, aby sa jeho moc ustálila.“
Obor, vyčerpaný z márnej námahy, si ľahol pred jaskyňu. Princ zatiaľ potichu navŕtal do skaly malý otvor a nad obrovu hlavu zavesil mech s vodou, z ktorého pomaly kvapkalo. Každá kvapka dopadla presne na obrovo čelo.
Hrombur sa prehadzoval, mrmlal a nakoniec zlostne vyskočil. „Nedá sa spať!“
„Potom ešte nie si pripravený na plnú silu,“ povzdychol si princ. „Zostáva posledná skúška — rozum. Pravý pán moci musí vedieť, čo má cenu a čo nie.“
Princ vytiahol dve truhlice. Jedna bola veľká, bohato zdobená, no prázdna. Druhá bola malá, obyčajná, no plná medu.
„Vyber si tú, ktorá obsahuje najväčšiu hodnotu,“ povedal.
Obor bez váhania schmatol veľkú truhlicu. Otvoril ju — a nenašiel nič. Nahnevane ju odhodil, až sa rozbila.
Princ pokojne zdvihol malú truhlicu. „Skutočná hodnota je v tom, čo nasýti a vydrží.“
Hrombur sa posadil, zmätený a vyčerpaný. „Tak prečo som stále slabý?“
Princ sa naňho pozrel priamo. „Nie si slabý. Si len taký silný, ako ti dovolí tvoj hnev a chamtivosť. Keby si namiesto ničenia chránil, ľudia by ťa zásobovali dobrovoľne. Nemusel by si brať silou.“
Obor dlho mlčal. Nikto s ním takto nikdy nehovoril. Nepamätal si, kedy naposledy niekto neprejavil strach, ale úprimnosť.
„A čo ak to skúsim?“ zamrmlal.
„Potom dostaneš med bez hrozieb, chlieb bez klamstva a možno aj priateľov,“ odpovedal princ.
Hrombur sa postavil a prvý raz sa jeho hlas nezdal hrozivý. „Zober si späť svoje zlato. A povedz ľuďom… že obor už nebude brať. Bude strážiť hory.“
Princ sa uklonil. „Najväčšia sila je tá, ktorú nemusíš dokazovať.“
Keď sa Radovan vrátil do kráľovstva, ľudia najprv neverili. No mesiace plynuli a obor neprišiel. Naopak, keď sa raz privalila lavína, práve Hrombur ju odklonil.
A tak sa rozšírilo poučenie, ktoré si všetci zapamätali:
Múdrosť dokáže prekonať silu — a pravá prehra je len vtedy, keď sa odmietneme zmeniť.
