Nikto si už presne nepamätá, kedy sa Lucka začala všetkému a stále smiať. Mamička hovorí, že sa Lucka smiala už ako bábätko. Tatinko si myslí, že to chichotanie zdedila po pradedkovi, ten bol tiež veselá kopa.
Pravda, nesmial sa stále v kuse bez prestávky ako Lucinka, ale možno z toho dievča ešte vyrastie. Dedko si zase myslí, že sa Lucinka začala takto nahlas a neustále smiať po prvých narodeninách.
Vtedy jej okrem torty objednali ešte klauna. Keď si na toho klauna dedko spomenie, ešte aj dnes sa mu trasú kolená, dostane tik do pravého oka a najradšej by sa schoval pod stôl. Čo aj na oslave spravil, ale Lucinke sa klaun páčil. Tak veľmi sa smiala. A už ju to nepustilo.
Lucinka sa smiala stále a na všetkom. Aj pri jedle. Aj v noci sa v spánku smiala. Smiala sa veselým veciam aj smutným veciam. Postupne to však už nebol roztomilý smiech, ale hrozný chechot, ktorý ťahal za uši. Susedia sa sťažovali na rušenie nočného pokoja, a tak sa rodina s Lucinkou musela odsťahovať na samotu. To im zaistilo, že sa už nemal kto sťažovať. Teda okrem nich samých. Napriek tomu sa to snažili vydržať.
Ale roky ubiehali a bol tu ďalší problém. Rodičia sa Luckinho smiechu báli. Pretože Lucinka mala začať chodiť do školy. Čo bude to ich dievčatko robiť v škole? Veď nevydrží ani chvíľu potichu. Ktorá učiteľka vydrží, aby sa jej dieťa smialo celú hodinu? A čo potom spolužiaci? S tým sa musí niečo urobiť.
Mamička dostala nápad. Mali by Lucinku z toho chichotania vyliečiť. Určite je to choroba, veď nie je normálne, aby sa niekto stále, celý deň aj celú noc, len smial. A tak mamička s oteckom našli odborníka. Volal sa doktor Etkr. Bol to vážny pán, veľmi sa neusmieval, ale hlavne bol odborníkom na detský smiech aj plač.
Doktor Etkr si Lucinku prezrel od hlavy až po päty. Lucinka sa, samozrejme, po celý čas chichotala, no keď uvidela doktorov vážny pohľad, prepukla do silného smiechu. Doktor Etkr len prikývol hlavou.
„To je veľmi vážny prípad,“ povedal potom.
Potom začal Lucinke ukazovať veľmi smutné obrázky. Chlapca, ktorý plače, lebo si odrel koleno, smutné mačiatka, ktoré niekto nechal vyhodené v škatuli pri lese, potom pridal smutného psíka a plačúce dievčatko. Keď mu došli obrázky, ukázal ešte účet za elektrinu. Lucinka sa smiala, až sa za brucho chytala.
Doktor Etkr sa poškrabal na hlave. Potom začal spievať smutné pesničky. Mamička s tatinom sa rozplakali, dedko si napchal štuple do uší, že také vytie počúvať nebude. Ale Lucinka sa smiala a ešte k tomu začala veselo tancovať.
Doktor Etkr prestal spievať. Skúsil na dievčatko párkrát bafnúť a vystrašiť ju, ale Lucinka sa smiala asi ešte viac.
„Hovorili ste, že to začalo, keď videla klauna?“ opýtal sa doktor rodičov a dedka.
„Áno, dedko si myslí, že to tak je, ale ja si myslím, že sa s tým už musela narodiť,“ povedala mamička.
Dedko však nič nehovoril. Nepočul, mal štuple v ušiach. Tváril sa celkom šťastne a spokojne.
„Ak to vyvolal klaun, klaun to určite aj zruší,“ povedal doktor Etkr, nechal si ukázať fotku z oslavy narodenín a bežal sa prezliecť za toho istého klauna.
Akonáhle sa vo dverách objavil ako klaun, dedkovi od ľaku až vyleteli štuple z uší. Niečo zakričal a schoval sa pod stôl. Aj v mame to trochu hrklo, klaunov vôbec nemala rada. Ale Lucinka tlieskala a celému tomu predstaveniu sa smiala takým smiechom, že to až rezalo uši.
Nakoniec doktor Etkr všetky pokusy, ako dievča odnaučiť smiať sa, vzdal. Dokonca zanechal svoju prácu aj liečenie a radšej sa pustil do výroby polotovarov do sladkej kuchyne. Rodičia zostali bezradní a ich Lucinka sa chechtala tak nahlas, že sa to už nedalo vydržať.
„Vieš čo, mamička?“ raz povedal tatinko. „Pôjdeme do zoo. Lucinka bude pozerať na zvieratká, rozptýli ju to a možno aspoň na chvíľu zabudne na smiech.“
A tak sa išlo na výlet. Len čo rodina prišla do zoo, ukázalo sa, že tatinkov nápad nebol najlepší. Lucinka sa začala rehotať na celú zoologickú záhradu tak, že zvieratká utekali do svojich úkrytov a návštevníci v panike opúšťali zoologickú záhradu.
„Aspoň tu nie je veľa ľudí,“ podotkla mamička, asi jediná utešujúca vec.
Lenže dlho to nevydržalo. Taký chechot, ktorý plaší zvieratá, predsa ošetrovatelia nemôžu trpieť. Veď by z toho zvieratá mohli byť aj choré!
„Prosím vás, púšťanie zvierat z výbehov je zakázané!“ volal ošetrovateľ a pribehol k zmäteným rodičom.
„Veď tu žiadne zviera nie je,“ čudoval sa tatinko. Veď ako by tu nejaké mohlo byť, keď všetky pred Luckiným chechotom utiekli.
„Toto je zvláštny druh hyeny. To predsa podľa toho chechotu spozná každý,“ povedal ošetrovateľ zo zoo a ukázal na Lucinku.
Rodičia mu vysvetľovali, že to je ich dcérka, a že sa takto stále smeje. Prišiel tam aj riaditeľ zoologickej záhrady. Nakoniec dali Lucinku do pavilónu hyen. Lucinka sa tam chechtala tak, že si hyeny zapchávali uši. Preto v zoo postavili nový pavilón len pre Lucinku, vlastne pre zvláštny druh hyeny – cerivku chechtavú.
Lucinka tam bola spokojná. Ošetrovatelia sa o ňu starali, kŕmili ju, rodičia ju chodili navštevovať a tých ľudí, čo na ňu pozerali cez sklo, na tých sa asi nikdy nemohla dosť nasmiať. A tak cerivka chechtavá, teda Lucinka, zostala spokojná v zoologickej záhrade. Smiech ju nikdy celkom neopustil. Trochu sa to zmiernilo, keď vyrástla, pretože musela v zoologickej záhrade pracovať a upratovať po zvieratách. Ale vždy si našla niečo, čomu sa mohla zasmiať.
A vy, milé deti, sa smejte a buďte šťastné a spokojné. Len dávajte pozor, aby sa ten smiech nezmenil na rehot, ktorý ani na chvíľku neutíchne. Mohlo by sa potom stať, že si vás niekto pomýli s cerivkou chechtavou.
Dobrú noc!
