Slniečko v Strašidrne svietilo a usmievalo sa ako každý prázdninový deň. Zubomila sa však neusmievala. Dívala sa na lúku, kde pobehoval chlapček so psíkom. Aj ona by si veľmi priala nejaké zvieratko.
Nemusel by to byť ani psík, stačila by jej mačička. Ale nejaká odvážna, aby sa jej nebála. Veď je predsa strašidlo. Ale tatko ani maminka o zvieratku neuvažovali. Pritom nebol dôvod, prečo by nemohli nejaké mať.
Zubomila chápala, že napríklad u Michala, vodníckeho chlapca, naozaj môžu mať len rybičky. Iné zvieratko by sotva dokázalo žiť s nimi pod vodou. Ale zubaté strašidlá by predsa mohli mať nejaké zvieratko, keď bývajú podobne ako ľudia.
V ten deň sa rodina Zubatých vybrala na prechádzku do lesa, ktorý bol na hranici Strašidrna a dediny ľudí. Zubomilka s Bubíkom sem smeli chodiť len s rodičmi. Bol to pre nich vždy úžasný zážitok. Lenže do zvukov lesa sa dnes ozývalo ešte niečo divné.
„Bubík, prestaň kňučať, ešte si neprešiel ani polovicu cesty,“ napomenula ho mamička.
„Ja nekňučím,“ bránil sa Bubík. „To počuješ nejakého ukňukaného vtáčika.“
„To bude určite kňukoslávik obyčajný,“ povedal tatko a snažil sa znieť múdro.
„Tatko, taký vtáčik neexistuje,“ pošepkala Zubomilka.
Že nie? Až ho nájdeme, pomenujem ho a existovať bude,“ rozhodol tatko a vybral sa za tým zvukom.
Nemusel ísť ďaleko, kňučanie sa ozývalo z okraja lesa. Tatko chvíľu pozeral na strom, či tam ten vtáčik nesedí, ale potom si uvedomil, že to kňučanie prichádza zo zeme.
Na zemi pred tatkom stála odhodená malá krabica. A v tej krabici niečo vydávalo tie kňučavé zvuky.
„Pozri, tak je to kňučavá krabica,“ povedal tatko, otvoril krabicu a v tej chvíli vykríkol, keď na prste vytiahol z krabice zahryznuté zubaté mačiatko.
„Jej, to je rozkošné,“ začala sa rozplývať Zubomila. „Kde sa tu vzalo?“
„Je to smutné, ale asi ho niekto vyhodil,“ povedala maminka. „Niektorí ľudia dokážu byť strašne zlí.“
„Je to kocúrik,“ povedal tatko a obzeral si mačiatko, ktoré stále viselo zahryznuté v jeho prste. „A je to maznáčik, počuješ ako pradie?“
„Tati, asi veľmi nepradie, keď má plnú papuľku, daj mi ho,“ povedala Zubomila.
Tatko opatrne vyslobodil prst zo zubatej papuľky mačiatka a podal ho Zubomile. Tá sa s ním hneď začala mojkať.
„Necháme si ho? Prosím,“ pozrela sa na tatka.
„No jasné, že áno. Keď toho drobčeka nikto nemá,“ rozhodol tatko.
A navyše je dnes 8. augusta, a to je medzinárodný deň mačiek. To sa patrí mačičkám pomáhať a rozmaznávať ich,“ dodala maminka a poškrabkala mačiatko na hlávke.
Zubomila sa mohla od radosti pominúť. Určite ju vypočula dobrá víla. Lenže dobrá víla mala asi zvláštny zmysel pre humor.
Keď sa Zubatí vrátili z prechádzky domov, hneď sa pustili do vybavovania všetkého, čo bude kocúrik potrebovať.
„Bude sa volať Mazlík,“ vravela Zubomila.
Ale aj tak mu už nikto inak nepovedal. Každý, kto prišiel na návštevu, hneď od neho dostal zahryznutie. Do nohy, do päty, do nohavíc aj do topánok. Alebo do ruky, ak mal niekto odvahu pohladkať ho. Kocúrik sa stal takým zubatým strážnym psíkom, ktorý chránil svojich záchrancov. Im neubližoval, vedel, kde je doma a kto je jeho rodina.
A keď deti v septembri rozprávali svoje najlepšie zážitky z prázdnin, Bubík aj Zubomila sa museli pochváliť.
„My máme nového domáceho miláčika. Žraloka.“
„Čože?“ Žraloka?“ čudovali sa všetci a zľakli sa, čo si to tí Zubatí zadovážili.
„Ale nie, on sa tak len volá. Je to kocúrik so zúbkami,“ rýchlo vysvetlil Bubík.
Ostatní sa rýchlo upokojili, ale aj tak si každý na Žraloka dával pozor, keď náhodou išiel okolo domčeka Zubatých.
