Lienka Červenka bola najveselšia lienka v celej lúke. Mala sedem krásnych bodiek a vždy si pospevovala. Všetci ju mali radi – no jediné, čo ju trápilo, bol tajomný modrý tieň, ktorý sa každú noc objavoval pod listami púpavy.
Kamaráti jej vraveli, že je to určite len chladná rosa alebo odraz mesiaca, ale Červenka tomu neverila. Jednu noc sa rozhodla, že to zistí.
Keď mesiac vyšiel, ticho sa skryla za petržlenový list. A vtedy ho zbadala – modrý tieň sa hýbal! Nie ako svetlo, ale ako niečo živé.
Zrazu sa ozvalo tiché vzdychnutie. Červenka sa odvážila priblížiť. Pod listom sedelo malé modré stvorenie – vyzeralo ako chrobáčik, len mal modrú schránku.
„Kto si?“ spýtala sa Červenka.„Som Modráčik… a bojím sa,“ šepol.
Dozvedela sa, že pochádza z inej lúky, ktorú zničila búrka. Modráčik utiekol sem, ale bál sa ukázať, lebo bol iný – všetci ostatní chrobáčikovia mali červené alebo oranžové schránky.
„Myslel som si, že ma neprijmete,“ priznal.
Červenka mu podala tykadielko. „Ja som tiež iná – mám sedem bodiek, niektoré lienky majú päť. A predsa som šťastná. Poď so mnou.“
Ráno predstavila Modráčika celej lúke. Niektorí sa báli, iní boli zvedaví. No najhlasnejší bol štipľavý chrobák Bzučiar: „Tu nemáš čo robiť! Si iný!“
Modráčik sa chcel skryť, ale Červenka sa postavila pred neho: „To, že je iný ešte neznamená, že je zlý!“
Priletela múdra vážka a povedala: „Každý kvet má svoju farbu a predsa patria všetky k jednej lúke. Tak je to aj s nami.“
Bzučiar si uvedomil, že bol nepríjemný. Modráčikovi sa ospravedlnil a dokonca ho pozval, aby s ním zbieral peľ.
Odvtedy už Modráčik nebol tieňom – bol súčasťou lúky.
