V našom paneláku sa už niekoľko dní maľuje. Pani Simonovej sa môj odtlačok na stene asi nepáčil, a tak dala vymaľovať rovno celé poschodie. Lenže odvtedy, čo sa tu maľuje, tu asi chodí nejaké strašidlo a všade robí biele ťapky.
Pani Simonová si ich všimla tiež a hneď sa bežala opýtať pána Karlíčka, či mu neušiel Murko. Divné, však? Veď mačky nie sú strašidlá, však?
Samozrejme, že to nebol Murko. Takže kým tí dvaja hľadajú túlavú mačku po dome, ja som si zmyslel, že to strašidlo vypátram.
Len čo sa zotmelo, vyskočil som z peliešku a ponáhľal sa na štvrté poschodie. Aj keď pani Simonová len pred chvíľou poumývala, stopy tu boli. Museli byť čerstvé, lebo biela farba, ktorú tu maliar vyšpliechal okolo vedra, ešte neuschla. Vydal som sa po tých stopách.
Sotva som skočil na prvý schod, vybehla z bytu pani Simonová a poriadne nadávala, že jej nejde televízor. A práve chcela pozerať svoj obľúbený program o varení. Skoro ma pošliapala, keď sa hnala niekam hore.
Ale mňa zaujímali stopy. Najprv ma zaviedli do pivnice. Starý Hjunt, najstarší panelákový plúžiak, sa strašne hneval, že ho ruším pri počítaní bielych chlpov v kožuchu.
„Žiadne strašidlá nie sú, ty decko,” vravel Hjunt. „Ty sám si strašidlo, Milínko.”
„Ale ja nerobím biele stopy.”
Hjunt natiahol krk, aby sa pozrel na podlahu, potom len mykol plecami.
Ale aj tak mi to nedalo. Pokračoval som po stopách cez pivnicu do našej tajnej chodby, ktorá ma vyviedla až na piate poschodie. Tak som sa sústredil na stopy, že som vrazil do nohy pána Karlíčka. Tak som sa zľakol, že sa mi zježili chĺpky na chrbte a rýchlo som skočil do kvetináča. Tam som sa skrčil a modlil sa, aby ma rastlina ukryla.
Ale pán Karlíček si nič nevšimol. Bol totiž zabratý do vášnivej debaty o televízii s pani Simonovou.
„Predstavte si to, práve keď mali hovoriť recept na pudingovú bábovku, tak sa mi obraz rozvlnil, zmenil sa na kocky a potom bola tma. Potom to chvíľu zase fungovalo, ale recept som už prešvihla. No a o chvíľu zase.”
„To je nepríjemné, ale viete čo? Mne to, milá pani Simonová, robí to isté. Možno je to tým vetrom, ktorý kýva anténou na streche.”
„Ale pán Karlíček, veď vonku vôbec nefúka,” nedala sa pani Simonová.
„No, tak sa možno anténa jednoducho pokazila. Zajtra zavolám opravára. Čo keby sme si pustili niečo z disku? Na to anténu nepotrebujeme.”
Pani Simonová išla pozerať s pánom Karlíčkom nejaký veselý film a ja som konečne mohol vyliezť z tej kvetiny.
Tí ľudia majú teda problémy, krútil som hlavou, zatiaľ čo ma stopy viedli na posledné poschodie paneláku. Tam pokračovali na povalu a z povaly na strechu. Tam som ešte nikdy nebol. Trošičku som sa bál, ale iba trošičku.
Pretiahol som sa chodbičkou von. Všade bola tma, len v diaľke som zazrel spiace sídlisko osvetlené pouličnými lampami. Bolo to nádherné. Všade pokoj a mier. Až na tie vŕzgavé zvuky, ktoré mi krútili uši do kornútov. Čo to len môže byť?
Popošiel som ďalej na strechu. Stopy už takmer nebolo vidieť, ale určite smerovali aj tam. No jasné. Kto iný to mohol byť!
Tie zvuky vydávala úbohá anténa, ako sa kývala sem a tam. Niekto si z nej spravil hojdačku. A ten niekto bolo aj moje strašidlo, ktoré som prenasledoval až sem. Píhat!
„Jéj, čau, Milín! Ideš sa tiež pohúpať? Našiel som skvelú zábavu!”
„Píhat, ty trúba. Pani Simonová je z teba úplne hotová. Nemôže sa pozerať na televíziu.”
„To je toho.”
„Zmeškala recept na bábovku.”
„Škoda, hneď by som si dal. Ale hojdať sa je lepšie než bábovka, poď to tiež skúsiť.”
„Radšej nie, ty strašidlo bielonohé.”
„Čo to táráš za nezmysly?” divil sa Píhat, až sa prekvapene prestal hojdať.
„Sem ma zaviedli biele stopy. Myslel som, že po dome chodí strašidlo. A namiesto toho som objavil teba.”
Píhat sa pozrel na labky, okolo ktorých mu ešte zostalo pár čiernych chlpov ulepených od bielej farby, a začal sa smiať.
„Hehehe, to som nepozeral pod nohy a omylom som skočil do toho neporiadku na štvrtom, čo tam narobil maliar, keď premaľúval ten tvoj portrét.”
Tak toto bolo ono! Podarilo sa mi rozlúštiť záhadu. Hjunt mal pravdu, strašidlá nie sú. Tak som sa nakoniec párkrát pohúpal a poviem vám, bolo to fakt super. Húpali sme sa s Píhatom až do rána, kým nezačalo svitať. Potom sme sa vkradli domov a rovno do postieľok. Tak dobrú noc a nesedávajte pri telke, keď sa môžete ísť hojdať von.
