Odkedy bola tá veľká svadba, začali sa diať veci. Naša rodinka sa rozrástla. Raz popoludní sa proste vrátila mamička a priniesla si v náručí bábätko. Odvtedy sme sa s Píhatom veľmi nevyspali, a ostatní z rodiny tiež nie. Bábätko veľmi plakalo, tak som za ním v noci chodil a zohrieval mu bruško. Vyzeralo to, že sa mu potom lepšie spí.
Raz som zaspal tak tvrdo, že ma tam našla mamička. Lenže ona toho kvôli bábätku tiež veľa nenaspala, a tak ma len odsunula nabok ako plyšáka, nakŕmila bábätko a znova mi ho položila späť do postieľky. A tak som sa stal, skôr než strašidlom, strážcom.
Píhat to mal horšie. Po svadbe sa pán Karlíček a pani Simonová, vlastne už pani Karlíčková, rozhodli, že predajú byty a odsťahujú sa na vidiek do domčeka. A keďže každý má pod posteľou svojho plúžiaka, Píhat sa bude sťahovať s nimi. Bude mi za ním veľmi a veľmi smutno, ale naučil ma používať telefón, tak si občas zavoláme. A kto vie, možno sa niekedy navštívime.
V noci si Píhat ťahal veci z nášho pelechu dolu do piateho a nenápadne ich pchal do kufra pána Karlíčka.
„A ako pôjdeš ty? Tiež v kufri?” spýtal som sa ho a sledoval, ako pribalil pánovi Karlíčkovi balík letákov s akciami z predminulého roka. Aspoň sa pán Karlíček konečne stretne so svojou poštou.
„No jasné, že nie. Chcem sa predsa cestou pozerať z okienka,” vysvetľoval mi Píhat. „V noci sa musím dostať do auta, tam sa schovám pod sedačku a nechám sa doviesť do nového domova.”
Mal to vymyslené naozaj dobre. Len na jednu vec zabudol. Nevedel, do ktorého auta sa má dostať. Obišli sme celé sídlisko, aby sme okukli, z koľkých áut si môžeme vybrať. Bolo ich naozaj veľa.
„Pán Karlíček má určite toto čierne,” ukazoval mi pred domom.
„Prepáč, Píhat, ale potme je každé auto čierne.”
„Milín, zasvieť baterku. Zaleziem dnu.”
Rozsvietil som podľa rozkazu, ale ejha. Ďalšia zrada. Auto bolo, k Píhatovmu veľkému prekvapeniu, zamknuté. Píhat sa pokúsil preškriabať dnu, namiesto toho spustil alarm. Z domu sa vyhrnul pán Karlíček, vypol alarm, niekoľkokrát obišiel auto a zase vošiel dnu.
„No vidíš, je jeho,” usmieval sa Píhat víťazne. „Preleziem tadiaľto, tam je samý tunel, samá hadička a trubička.”
„Nie som odborník, ale nie je tam motor?”
Ale Píhat ma už nepočul. Zaliezol dnu a ešte zakričal: „Tak sa tu maj pekne a veľa šťastia s deťmi!”
Ráno pán Karlíček so svojou manželkou naložili do auta batožinu, usadili sa a chystali sa odísť. Ja som sa pozeral z okna, lebo som chcel Píhatovi zamávať. Lenže auto nenaštartovalo. Niekoľkokrát škrtlo, poskočilo a zdochlo.
Pán Karlíček vybehol von, zdvihol kapotu auta a chvíľu sa prehrabával v motore.
„Vypadol kábel,” hlásil po chvíli. „A tu je niečo, niečo… preboha, to je mačiatko!”
Pani Simonová, vlastne Karlíčková, vybehla z auta a hneď to čierne špinavé drobča tisla na hruď.
„Určite mu tam bola v noci zima, chudáčik, snáď sa mu nič nestalo. Určite bude mať hlad. Myslíš, že zvládne cestu?”
Pán Karlíček sa rozhodol, že cestu isto zvládne a doma mu dajú najesť aj teplúčko.
„Aspoň bude mať Murko kamaráta,” usmieval sa pán Karlíček.
Ja som sa neusmieval. Ja som sa rovno rehotal a lapal po dychu od smiechu. Chudák Píhat! Aj keď vlastne, prečo chudák? Bude sa mať dobre. Ako ho poznám, utečie hneď prvú noc a bude ich hrýzť a škriabať. Ale možno si bude vážiť teplý domov, jedlo v miske, ktoré tak zbožňuje, no a Murko… s tým sa bude musieť nejako spriateliť.
Asi po mesiaci mi prišiel list. Teda, ten prišiel Amálke, lebo neďaleko pána Karlíčka býva babka jej kamarátky. Tá tam bola cez prázdniny na návšteve a do listu pribalila aj niečo pre mňa. Na kúsku letáku z Lidlu bol naškriabaný list. Tak si ho, deti, na dobrú noc prečítajte a nikdy sa neskrývajte v motore auta. Dobrú noc. A myslím, že o nás čoskoro zase budete počuť.
„Môj drahý brat Milín,
život domácej mačky je super. Už chápem, prečo sa ti to tak páči. Stále mám plnú mištičku a aj Murko je celkom fajn kamoš. Ty si síce bol lepšia spoločnosť, ale čo už narobím. Pani Martička mi dokonca vyprosila, že môžem spávať v noci v posteli. Stále si myslí, že som mačiatko.
Pán Karlíček si myslí, že budem loviť myši. Murko ich loviť nechce, tak sa spolieha na mňa. Tak som mu jednu priniesol a pustil v dome. Pani Marta vyskočila na stôl a kričala a pán Karlíček sa snažil chytiť myš svojou kroksou. Bola to hrozná sranda. Odvtedy už odo mňa nikto nechce, aby som chytal myši. Super!
Aj tak mi tu ale chýbaš. Nemám s kým robiť huncútstva. Dnes večer pôjdem na obhliadku po okolí. Každý má predsa svojho plúžiaka schovaného pod posteľou, tak to by bol čert, keby som tu niekoho z našich nestretol. Potom ti zase pošlem list alebo si zavoláme. Babka má telefón stále na stole, tak sa k nemu ľahko dostanem.
Maj sa a pozdravuj starého Hjunta.
Tvoj brat Píhat”
