Králička Biela nôžka bola známa tým, že mala krásnu bielučkú srsť na jednej zadnej packe. Všetci v lese ju poznali ako rýchlu a veselú, no mala jednu slabosť – občas rada preháňala. Nie v zlom, len chcela byť zaujímavá.
Jedného dňa rozprávala veveričkám, že vie skákať až na vrchol dubu. Potom líškam tvrdila, že stretla draka. A ježkovi povedala, že objavila poklad plný mrkvy. Nikto jej už veľmi neveril, ale Biela nôžka sa tvárila, že jej to neprekáža.
Raz v lese objavili starý nápis: „Klamársky prameň – pozor! Ukáže pravdu tým, ktorí sa od nej vzdialili.“
Biela nôžka bola zvedavá. „Čo keby bol prameň magický? A čo ak splní želania?“ vyhlásila. Zvedavosť bola silnejšia než zdravý rozum a tak sa rozhodla ísť tam – sama.
Keď dorazila, prameň nevyzeral nijako čarovne.
Bol to obyčajný potôčik, ale hladina bola zvláštne pokojná. Králička do nej nahliadla, no v odraze neuvidela svoju veselú tvár. Namiesto nej videla – dlhý nos a zamotanú srsť, ktorá jej ledva držala.
„Čo to je?!“ skríkla.
Z vody sa ozvalo: „Toto je podoba tvojich slov. Pravda sa ti vyhýba, preto si ju prestala vidieť.“
Biela nôžka sa zľakla. Pokúsila sa odraziť, ale jej obraz bol stále škaredý a zakrútený. „Ja… ja som nechcela klamať. Len som chcela, aby ma brali vážne.“
Prameň zašumel: „Dôvera sa získava činmi, nie slovami.“
Zahanbená králička sa rozhodla vrátiť a všetkým pravdivo vysvetliť, čo sa stalo. Cestou stretla medvedíka Broňa. „Tak čo, našla si poklad?“ spýtal sa s úsmevom.
Králička sklonila ušká. „Nie. A ani som si nevymyslela, že som ho našla. Už nechcem klamať. Chcem byť… úprimná.“
Broňo videl, že to myslí vážne. Zaviedol ju späť k potoku a pozrela sa znova. Odraz bol ešte stále zvlnený, ale nos sa jej skracoval a srsť bola čistejšia.
„Trvá to,“ povedal Broňo. „Dôvera sa buduje pomaly.“
Odvtedy Biela nôžka neklamala. Keď niečo nevedela – povedala to. Keď niečo dokázala – ukázala to. A prameň jej jedného dňa vrátil úplne krásny odraz. Ba dokonca sa jej zdalo, že žiari viac než predtým.
