„Pozor, pozor! Práve začína naša dinosauria olympiáda!“ ozvalo sa z reproduktorov. Bol krásny slnečný deň a práve sa začala dlho očakávaná dinosauria olympiáda. Zišlo sa mnoho dinosaurov nielen na športovisku, ale aj v hľadisku.
Diváci napäto očakávali prvú disciplínu a súťažiaci postávali pri športoviskách určených na jednotlivé disciplíny. Niektorí sa rozcvičovali, iní posilňovali a ďalší sa zasa krikom snažili zastrašiť súperov.
Medzi hlavnými favoritmi boli Krikosaurus, Svalosaurus a Rýchlosaurus. Diváci netrpezlivo uzatvárali stávky, ktorý z dinosaurov vyhrá jednotlivé disciplíny. Stávky však uzatvárali aj na najslabší článok dinosaurej športovej skupiny. Všetci mali jasno a so smiechom krúžkovali Minisaura. Malého dinosaura, ktorému sa všetci smiali. Bol malý a neskúsený, ale v srdci ten najlepší kamarát.
„Tri, dva, jedna… teraz!“ odštartovala prvá disciplína. Všetci súťažiaci začali utekať, čo im nohy stačili. Súboj bol vyrovnaný, ale napokon ako prvý do cieľa dorazil Rýchlosaurus. Diváci tlieskali, pískali a s úžasom volali „bravo“. Obdivné jasanie sa však po chvíli zmenilo na posmešné urážky a smiech. Do cieľa totiž dobehol ako posledný Minisaurus. Bol unavený, mal malé nožičky a pot mu stekal do očí. Bol smutný, pretože sa mu všetci smiali, ale nevzdal sa a pokračoval na ďalšie stanovište.
Tu sa konali preteky v kričaní. Minisaurovo kričanie bolo v porovnaní s revom Kričosaura ako mňaukanie malého mačiatka. Minisaurus sa snažil nevšímať si smiech ostatných a statočne sa vybral na posledné preteky, kde dinosaury merali silu v rozbíjaní kameňov.
Vo chvíli, keď Mini prišiel, súťažil Svalosaurus. Obrovský kameň rozbil ako mávnutím čarovného prútika. Náš maličký dinosaurus vedel, že nemá ani najmenšiu šancu. Keď sa chystal pustiť do poslednej úlohy, začalo sa diať niečo čudné.
Vtáky začali vystrašene kričať a slnko hrozivo zašlo za mraky. Olympijské dinosaury zrazu zazreli skupinu obrovských zlých dinosaurov. Tu bola každá sila márna a krik by len privolal zlosaury. Malinký Minisaurus bol ale veľmi múdry, a tak hneď vedel, čo má robiť. „Všetci buďte ticho. Nesmieme na seba upozorniť,“ začal rozdávať rozkazy ako skúsený generál. Každému dinosaurovi našiel dokonalý úkryt a všetkých udržiaval v pokoji.
Sám vyliezol na najbližší strom a čo najďalej odhodil malý kameň. To upútalo pozornosť zlosaurov na druhú stranu. Všetci ticho sedeli schovaní v úkrytoch ešte poriadnu chvíľu.
Až keď si bol Minidino istý, že je nebezpečenstvo zažehnané, vytiahol všetky dinosaury z ich úkrytov. Všetci sa na Minidinosaura vrhli a s vďačnosťou ho objali. Uvedomili si, že sila a krik nie sú vždy tou najlepšou zbraňou.
Mnohokrát je práve ticho a rozum tým najlepším pomocníkom. Minidinovi sa už nikdy nikto nesmial a stal sa súčasťou skvelej dinosaurej partie.
