Nad jedným malým mestečkom žil jeden mráčik. Bol maličký, veselo si plával po oblohe a obdivoval krásy sveta. Veľmi rád sledoval rieky, ktoré sa krajinou krútili ako had. Veľké lesy, ktoré z výšky vyzerali ako mach.
A aj kopce, ktoré sa márne snažili dosiahnuť až k nemu. Najradšej sa však pozeral na ľudí. Na hrajúce sa deti, ponáhľajúcich sa dospelých a aj na nadšených turistov. Bol šťastný a spokojný. To sa však časom zmenilo.
Mráčik začal rásť a naberal na sile. Vždy, keď sa niekde objavil, ľudia začali nadávať. Boli nahnevaní, že nevidia slnko. „Zase je škaredo,“ počúval. A to ho veľmi mrzelo. Bol z toho taký smutný, že občas začal plakať. A to bolo ešte horšie. Ľudia radšej zašli do svojich domovov a tí, ktorí nemali inú možnosť, aspoň vytiahli dáždniky.
Mráčik to veľmi trápilo. „Prečo ma nikto nemá rád? Veď dávam ľuďom tieň, rastlinám vláhu a zvieratkám vodu na pitie,“ pýtal sa mnohokrát sám seba. Z diaľky ho pozorovalo Slniečko a počulo jeho smutné otázky. Slniečku bolo malého mráčiku ľúto. „Musím tomu úbohému mráčiku pomôcť. Na mňa sa každý teší, radostne ma víta a on je chudák taký sám,“ uvažovalo Slniečko. Nakoniec sa rozhodlo, že pôjde mráčik objať, aby nebol taký smutný.
Dorazilo práve vtedy, keď mráčik plakal. „Dobrý deň, mráčik, nebuď smutný.“ Viem, čo ťa trápi, ale príroda ťa má rada. Pomáhaš jej a bez teba by na svete nebolo tak krásne,“ začalo Slniečko utešovať. Nepomáhalo to, a tak Slniečko prišlo ešte bližšie a začalo mráčik objímať.
Slzy pomaly ustávali a v tej chvíli sa okolo nich zrodila krásna dúha. Upršaná obloha sa rozžiarila nádherným farebným oblúkom. Vtedy sa začali otvárať okná ľudských domovov, deti vybiehali von a radostne jasali. Ľudia si so záujmom fotografovali tú nebeskú krásu. A nikto nepovedal o mráčiku už ani pol zlého slova. Mráčik neveril vlastným očiam a s úžasom sledoval všetky tie radosti, ktoré sa dole odohrávali. Aj Slniečko bolo prekvapené, akú krásu dokázalo ich nové priateľstvo vyčarovať.
Odvtedy už mráčik neplakal kvôli smútku. Vedel, že je dôležitý pre prírodu. A raz za čas sa so slniečkom rozhodli pozrieť na svet spoločne a priniesť ľuďom radosť.
A dúha? Tá bola šťastná, že je vzácna a krásna. Jedného dňa sa dokonca rozhodla, že na svojom samom konci ukryje poklad. To je však už úplne iný príbeh.
