V jednom lese býval ježko Bobo. Svoje meno si vybral sám a mal ho veľmi rád. Rovnako rád mal aj les, v ktorom býval. Lístie tu šumelo, potôčik bublal, ostatné zvieratká sa zhovárali. Napriek tomu ho však niečo trápilo. Cítil sa veľmi sám a opustený.
To sa však jedného dňa zmenilo. Raz, keď sa túlal lesom, stretol Bodlinku. Ježčiu dámu, ktorá bola veľmi krásna, a tiež opustená. Dali sa spolu do reči a dohodli sa, že budú lesom putovať spolu. Bobo sa Bodlinke zveril, že sa už dlhé roky zaujíma o sebaobranu. Prezradil jej aj trik, ako si udržiava svoje pichliače vždy poriadne ostré.
Keď sa priblížil večer, prezradila zase Bodlinka svoje tajomstvo jemu. Ukázala mu, aké krásne a mäkkučké perinky dokáže upliesť z pavučiniek. To sa Bobovi veľmi páčilo.
Práve v tej chvíli, keď im zaškvŕkalo v ich malých bruškách, objavil sa ježko Guľo. „Čo to počujem, kamaráti? Že vy máte hlad?“ povedal so smiechom a vytiahol z vrecka krásne voňavé gaštanové placky. Všetci sa do nich s chuťou pustili. A ako to už býva, s plným bruškom prichádzajú tie najlepšie nápady. A tak to bolo aj tentoraz.
Rozhodli sa, že nájdu všetkých opustených ježkov v okolí a založia si vlastné mestečko. A tak sa aj stalo. Našli naozaj krásne miestečko na okraji lesa. Bolo tu veľa napadaného lístia, potôčik a neďaleko aj pole plné najrôznejších dobrôt.
Najskôr sa pustili do prípravy domčekov. Z jesenného lístia vytvorili nádherné farebné domčeky, ktoré prilákali ďalších a ďalších ježkov. A z troch ježích kamarátov tak vzniklo celé mestečko.
Z Bodlinky sa stala veľmi obľúbená krajčírka. Každé ráno zbierala pavučinky a šila z nich mäkučké perinky pre všetkých ježkov v okolí.
Ani Guľo nezaháľal a pridal ruku k dielu. Otvoril si voňavú pekáreň U Guľa. Piekol tam svoje výborné gaštanové placky, ktoré svojou vôňou prilákali každé ráno nejedného ježka.
Bobo sa staral o obranu mestečka. Nielenže učil ježkov, ako sa majú brániť, keď im hrozí nebezpečenstvo, ale začal aj predávať svoj vynález pre ostré pichliače. Vyrábal totiž z kameňov skvelý pilník na pichliače a všetci ježkovia k nemu pravidelne chodili, aby sa im s láskou postaral o ich účinnú zbraň.
Postupom času sa pridali aj ďalší ježkovia. Jeden sa naučil z lístia vyrábať tašky, do ktorých si všetci mohli zbierať potravu. Ďalší sa vyznal v najrôznejších bylinkách a stal sa obľúbeným doktorom, ktorý liečil všetky možné neduhy. Nechýbala ani cukráreň, v ktorej piekli tie najlepšie jablkové dezerty.
Odvtedy už žiadny ježko z okolia nebol sám. Všetci žili šťastne spolu a pomáhali si navzájom.
