Jeseň sa do lesa prikradla pomaly, potichu, ale o jej sile už nebolo pochýb. Ráno sa nad machom vznášala hmla, na tráve sa trblietali kvapky rosy a vietor sa pohrával s farebným lístím. Slnko hrialo už len krátko a všetky zvieratká vedeli, že je čas pripraviť sa na zimu.
Veveričky si schovávajú oriešky, väčšina vtáčikov už odletela do teplých krajín, jazvec si vylepšuje svoj pelech, aby mu v ňom bolo v zime teplo. A maminka ježica so svojimi tromi deťmi, Matejom, Eliškou a najmladšou Bodlinkou, sa vydáva hľadať nový úkryt.
„Musíme nájsť bezpečné miesto, kde bude náš nový domov a kde prečkáme studenú zimu,“ povedala maminka a rozhliadala sa po vhodnom úkryte v lese. „Musí byť suché, nesmie tam fúkať a malo by byť aj tiché.“ Deti cupitali za ňou a hneď prichádzali so svojimi nápadmi.
„Tu pod pňom by to bolo super!“ zvolal najstarší Matej, ktorý objavil krásny dutý peň. Peň na prvý pohľad vyzeral skvele, ale keď tam maminka strčila ňufáčik, ucítila vlhko. „Peň je pekný, ale tu by nám premokli labky a v zime by nám bola zima,“ rozhodla, a deti jej dali za pravdu, veď nikto nechce mať v zime mokré pichliačiky.
Potom prostredná Eliška našla hromadu kameňov pri starom múre. „Pozri, mami, tu by sme žili ako na hrade a aké veľké by sme to tu mali!“ volala nadšene. Lenže kamene boli studené a starý múr bol zase premočený, pretože sa k nemu nedostalo slniečko, keďže deň už bol krátky. Maminka aj tento návrh zamietla. „To je pekný a veľký domov, ale viac by sa hodil pre ľadové medvede než pre nás,“ pousmiala sa.
Bodlinka bola najmenšia, ale vedela ježaciu rodinku prekvapiť a často mala dobré nápady, ostatne ako každý iný člen tejto veselej rodinky. Bodlinka medzitým objavila hustý ker, pod ktorým ležala kôpka suchého lístia, machu a vetvičiek. „Mami, tu to krásne vonia!“ zasnívala sa a hrabala packami v lístí. Maminka prišla bližšie, vyskúšala lístie labkou a zaradovala sa. Bolo suché, mäkké a pod kríkom nefúkal vietor.
„Toto bude ono, tu nám bude všetkým dobre,“ povedala spokojne. A začala sa úprava domčeka na zimu. Všetci sa pustili do práce – nosili ďalšie lístie, trochu machu, kúsky trávy a tenké vetvičky. Bodlinka zapchávala lístočky do zostávajúcich medzier, Matej priniesol papradie a Eliška strážila, aby úkryt dobre držal. Domček nebol veľký, ale spoločnými silami ho dali dokopy. Keď bola práca hotová, celá rodinka si zaliezla dnu a schúlila sa k sebe.
Vonku sa pomaly stmievalo a slnko na oblohe vystriedal mesiac. Keď sa už všetci chystali spať, Bodlinka sa ešte zvedavo opýtala: „Mami, prečo sme si nevybrali ten krásny peň alebo to veľké kamenie?“ Mamička ju pohladila po čielku a odpovedala: „Pretože najlepší domov nie je ten, ktorý je najkrajší alebo ten, ktorý je najväčší. Dôležité je, aby bol bezpečný a aby sme sa v ňom všetci cítili dobre – a to máme tu, spolu.“
Potom už išli zvieratká aj celý les spať. V ježacom úkryte z machu a lístia bolo teplo a pokoj. A keď sa Bodlinka pritúlila medzi súrodencov a mamičku, pomyslela si, že ten ich malý domček je vlastne ten najkrajší na svete.
