Adam rád chodieval počas prázdnin k babke na chalupu. Občas jej pomáhal v záhrade zbierať maliny alebo polievať kvety. Popoludní potom behal vonku, po lese aj okolitých lúkach a večer si sadli s babkou do pergoly, odkiaľ mali krásny výhľad na les.
Jedného večera, keď slnko zapadalo, sa obloha zvláštne rozžiarila, medzi stromami sa začali mihotať svetielka a vyzeralo to, akoby tam niekto rozvešal malé lampášiky.
Babka sa usmiala a povedala: „To bude asi trh, máme šťastie, objavuje sa totiž len výnimočne.“ Adam nechápal, o čom babka hovorí, a spýtal sa: „Aký trh?“
„Polnočný trh kúziel, ktorý sa objavuje len vtedy, keď sa deň lúči s nocou, a iba ľuďom, ktorí majú v srdci miesto pre trošku kúziel,“ povedala ticho babka.
A tak sa spolu vybrali cestičkou k lesu. Medzi stromami viseli farebné lampióny a medzi nimi stáli ľudia v dlhých plášťoch – kúzelníci, kúzelníčky aj hovoriace sovy. Mali drevené stánky, kde sa ligotali malé fľaštičky, škatulky, mešce a kamienky.
„Vítam vás na polnočnom trhu kúziel,“ pozdravil ich kúzelník s vysokým klobúkom, na ktorom sa mu trblietali hviezdy. „Máme tu malé kúzla, ktoré sa zmestia do vrecka, pesničky na dobrú náladu alebo trošku odvahy na ťažké dni. Pre každého to, čo práve najviac potrebuje.“
Adam bol prekvapený aj nadšený zároveň, len stál a rozhliadal sa po celom trhu. Videl, ako pri jednom stánku čarodejnica predáva svetielka smiechu pre lepší deň alebo čarovný prach, ktorý si môžeš nasypať do topánok, aby cesta ubiehala rýchlejšie. O kúsok ďalej ponúkal iný kúzelník zrkadielka, v ktorých si človek mohol pozrieť práve to, čo najviac potrebuje.
„Chcel by si tiež jedno kúzlo?“ opýtal sa kúzelník. Adam prikývol, no rozpačito dodal: „Ale ja žiaľ nemám peniaze.“ Kúzelník sa však usmial a povedal: „Na polnočnom trhu sa peniazmi neplatí. Tu sa platí tým, čo sám uznáš za vhodné.
Chlapec chvíľu premýšľal a nakoniec siahol do vrecka. Vytiahol malý gombík, ktorý mu prišila babka, keď si kedysi roztrhol kabát, a mal ho veľmi rád. „Môžem dať toto?“ Kúzelník prikývol, vzal si gombík a Adamovi podal malú fľaštičku so zlatým prachom. „Toto kúzlo otvor, keď budeš potrebovať svetlo, ktoré nikde inde nenájdeš.“
Potom sa už s babkou vybrali domov a trh začal pomaly miznúť. Najprv stíchli hlasy, potom zhasli aj lampióny, až medzi stromami zostal len pokoj a známe zvuky prírody.
O pár dní neskôr šiel Adam do lesa na čučoriedky. Asi po hodine zbierania čučoriedok do babkinho hrnčeka zistil, že vôbec netuší, kde je, a že sa stratil. Slnko už navyše zapadalo a v hustých lesoch začínalo byť naozaj poriadne šero. Spomenul si na fľaštičku z čarodejníckeho trhu, ktorú odvtedy nosil vždy so sebou. Keď ju otvoril, fľaštička začala svietiť ako malý lampášik a ukázala mu cestu späť.
Medzitým sa babka pri chalúpke už začínala obávať. Zrazu sa však Adam konečne objavil na ceste. Bola veľmi šťastná, že ho vidí, a radostne ho objala. „Niekedy sa trochu kúziel zíde každému,“ povedala ticho.
Odvtedy Adam vedel, že polnočný trh kúziel naozaj existuje a zjavuje sa len tým, ktorí ešte veria na trošku kúziel a zázrakov.
