Natálka s Emou sa už dlho tešili, kedy pôjdu s rodičmi na prázdniny. Každý rok vyrážali na malú horskú chatu, kde to mali tak rady. Len čo na chatu dorazili, rodičia sa pustili do vybaľovania. Ale dievčatá už mali v pláne vyraziť do lesa, ktorý bol hneď za plotom záhrady.
Medzi stromami bývalo podvečer zvláštne svetlo a občas sa tam vraj objavovali bludičky. V poverách o nich ľudia hovorili všeličo, napríklad že zvádzajú z ciest alebo že sa objavujú len v močiaroch. Rodičia im však vždy vysvetľovali, že to sú len staré príbehy a že sa svetielok v lese nemusia báť a môžu sa na ne dokonca spoľahnúť. A tak Ema s Natálkou veľmi nevedeli, čo si myslieť. Les im totiž pripadal veľký a za tmy dokonca trochu strašidelný.
Keď sa dievčatá večer vracali do chalupy, sadli si na lavičku pod odkvap. Natálka si všimla malú krabičku na polici. „Čo to je?“ spýtala sa. Maminka sa usmiala a otvorila ju. Vo vnútri bol starý strieborný prívesok s vyrytým kvietkom. „Patril mojej babičke. Hovorila, že jej nosil šťastie,“ vysvetlila. Dievčatá si ho chvíľu prezerali a potom ho maminka opäť schovala do peknej krabičky.
Na druhý deň si ho Ema požičala, aby si ho lepšie prezrela. Šli sa s Natálkou prejsť do lesa a vzali ho so sebou. Vyrytý kvietok vyzeral ako púčik ruže a prívesok sa im veľmi páčil. Lenže keď sa vracali na chatu, Ema ho niekde vytrúsila. S Natálkou ho pol hodiny hľadali, ale, žiaľ, nič nenašli. Nechceli, aby bola mamička smutná, tak jej to zatiaľ nepovedali. Rozhodli sa, že hneď po večeri sa vyberú do lesa znova a pokúsia sa ho ešte raz nájsť, kým sa úplne nezotmie.
Medzi stromami sa už začalo stmievať, ale cestičku bolo stále vidieť. Zrazu sa na okraji chodníka objavilo malé svetielko, ktoré jemne poblikávalo, akoby sa snažilo získať ich pozornosť. Natálka sa zastavila. „Vidíš to?“ zašepkala.
Ema prikývla: „Bludička.“ Zdalo sa, že to nie sú tie obávané bludičky z povier, ktoré by chceli človeka zviesť z cesty. Svetielko sa držalo pri chodníku a ani raz neuhlo do hlbokého lesa. Vznášalo sa nízko nad machom a vyzeralo to, že im chce ukázať, kam sa majú vydať ďalej.
Natálka s Emou sa na seba krátko pozreli a hneď vedeli, čo majú robiť. Vybrali sa za bludičkou. Po pár krokoch sa svetielko spomalilo a zastavilo pri plytkej priehlbine v machu. Medzi ihličím a machom sa čosi jemne zablyslo.
Ema si kľakla na zem, aby sa lepšie pozrela – a vtom sa to znova zalesklo. „To je on!“ zvolala nadšene a opatrne zdvihla prívesok, ktorý popoludní stratila.
Natálka sa pozrela na malé svetielko, ktoré ostalo pri nich a pokojne poblikávalo. Akoby sa im teraz snažilo povedať: „Tak už ho máte a teraz sa vráťte späť.“
Cestou do chaty si uvedomili, že okolo nich mihotá viac svetielok. Nenápadne sa vznášali okolo cestičky ako malé kvapky svetla, ktoré udržujú človeka na bezpečnej ceste.
Keď dievčatá vyšli z lesa, svetielka sa zastavili medzi stromami. Ďalej s nimi už nešli. Dievčatá sa zastavili pri plote a ešte raz sa obzreli smerom k lesu. Tentoraz necítili strach, skôr zvláštny pokoj.
„Ocko mal pravdu,“ povedala Natálka potichu. „Bludičky nie sú nijaké desivé bytosti. Skôr dávajú pozor, aby sa tu nikto nestratil.“
Ema zovrela prívesok v dlani a pousmiala sa. Znovu ho mali – a k tomu získali aj pocit, že les nie je až taký hlboký a strašidelný, ako sa v tme môže niekedy zdať. Namiesto toho môže byť pokojný, tichý a vie posvietiť na cestu, keď to človek potrebuje.
