Bola raz jedna lúka plná všelijakých krásnych kvietkov. Jar bola v plnom prúde a kvietky obdivovalo nejedno zvieratko. Dokonca aj slniečko sa na ne veselo usmievalo a posielalo im trblietavé lúče.
Kvietky mali farebné lupene a ich prenikavá vôňa lákala veľa obdivovateľov.
Na tejto lúke však nie všetky kvietky získavali obdiv či chválu. Medzi nimi by sme na lúke našli aj akýsi zvláštny kvietok. Stonku mal trošku krivú, občas nejaký bodliačik a kde-tu zopár ošklbaných sivých lupienkov. Bol iný a smutný.
Ostatné kvietky sa mu často posmievali, že je zvädnutý a bezfarebný.
„Pozrite sa naňho! Vyzerá ako taká burina!“ chichotali sa kvietky s dokonalými lupienkami medzi sebou.
Sivý kvietok to veľmi trápilo a bol z toho nešťastný. Prial si, aby bol krásny ako oni. Nemohol predsa za to, ako ho stvorila pani príroda.
Jediné kamošky, ktorým jeho vzhľad neprekážal, boli včielky. Tie ho radostne opeľovali, aj keď bol iný.
Jedného dňa však prišiel veľký zber kvetov. Kopec ľudí zavítalo na lúku s veľkými košíkmi a pustili sa do zberania. Farebné kvietky len nechápavo hľadeli na seba a ich stonky sa triasli od strachu, keď ich ľudia trhali a hádzali do košíkov.
Kričali o pomoc, no nik ich nariekanie nepočul. Ľudia len chodili po lúke kade-tade a trhali jeden krásny kvietok za druhým. Všetky tie dokonalé farebné kvietky skončili smutné v košíkoch.
„Náš domov je lúka!“ kričali smutne z košíkov.
Zrazu jedna pani podišla k zvláštnemu sivému kvietku a povedala:
„Tento je akýsi iný, tento nepotrebujeme,“ odvetila tíško a odišla.
Keď sa ľudia po zbere pobrali domov, lúka zostala prázdna. Kde-tu vykúkalo stebielko trávy či smutná stonka. Až na sivý kvietok. Ten tam hrdo stál.
Kamošky včielky k nemu odrazu začali prilietať. Veselo okolo neho poletovali, sadali na jeho lupene a radostne ho opeľovali. Dokonca aj motýliky sa tešili z jeho prítomnosti.
Vtedy si kvietok uvedomil niečo dôležité. Síce nemal lístky ako každý iný kvietok a nebol taký krásny a farebný ako oni, no práve to, že bol iný, mu zachránilo život.
A nielen jemu. Zachránilo to aj včielky, ktoré mali stále kde lietať a zbierať peľ.
A viete, čo sa stalo potom? O nejaký čas lúka opäť rozkvitla. A vyrástli na nej kvietky také zvláštne, no jedinečné — presne také, ako bol sivý kvietok.
