Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden hustý les hlboko v horách. Našli by sme tam skákajúcich veselých zajkov, húkajúce múdre sovy či mocných medvedíkov.
Našli by sme tam však aj hrozivých vlkov. A medzi nimi žil aj sivý vlk menom Aro. Spokojne si žil sám hlboko v lese. Nechcel svorku ani priateľov. Ľúbil byť sám a so svojím jedlom sa s nikým deliť nechcel.
A tak svoje dni trávil hľadaním potravy, prechádzaním sa po lese či vytím na mesiac.
Ako sa jedného dňa prechádzal po lese a veselo si pospevoval, čosi zaujalo jeho pozornosť. Pod vysokým stromom ležal veľký kus chrumkavej kosti. A on predsa kosti miloval!
„Joj, na tom si teda pochutím!“ povedal si vĺčik a rozbehol sa k opustenej kostičke pod stromom.
Chytil ju do papule a vybral sa späť do svojho brlôžka hlboko v jaskyni. Spokojne si vykračoval smerom domov pomedzi husté stromy. Pred ním sa objavil most vedúci cez rieku. Bola to jediná cestička k jeho jaskyni.
A tak si Aro cupital mostom a spokojne si hopsal so svojím úlovkom.
Keď sa však pozrel dole cez most, vo vode zbadal vlka. Nebol to hocijaký vlk. Bol to vlk ešte s väčšou kostičkou, než mal on! A dokonca bol aj sivý a veľký.
„Tá kosť bude moja!“ zavrčal Aro na vodu a skočil do rieky, odhodlaný bojovať s ďalším vlkom, aby získal ešte väčšiu chutnú kostičku.
Keď však vĺčik skočil do vody, vlk bol preč a jeho kostička sa mu vyšmykla z papule a plavila sa riekou kamsi preč.
„Ó nie, ja som ale hlupák!“ povedal si vĺčik.
Vtedy si uvedomil, že vo vode nevidel druhého vlka s veľkou kosťou, ale seba — teda svoj odraz. Dokonca aj rybičky vo vode sa mu akoby smiali! No Aro bol príliš chamtivý, a tak prišiel aj o ten kúsok kosti, ktorý našiel.
Vĺčik si uvedomil, že byť chamtivý sa nevypláca. Smutný a celý mokrý sa vracal späť do svojho brlôžka, kde premýšľal nad tým, že nabudúce veru nemôže byť taký chamtivý.
A možno by sa mu veru zišiel aj nejaký kamoš, s ktorým by sa vybral kostičku hľadať, aby sa lesom nepotuloval stále smutne sám.
