Aj maličkosť môže potešiť

Uprostred zelenej lúky stál strom. Bolo ho vidieť široko-ďaleko, pretože bol taký veľký. Do jeho obrovského kufra by sa nezmestilo ani 10 dospelých ľudí. Každý rok nádherne kvitol a jeho koruna bola taká veľká, že jej koniec nebolo zo zeme vidieť. Nebol to však obyčajný strom. V jeho bohatej korune žilo niekoľko elfov.

Behali medzi konármi, spali a odpočívali na jeho veľkých listoch a jedli jeho plody. Títo škriatkovia nechodili medzi ľudí často. Na svojom strome boli spokojní. Jeden z elfov bol však najstarší a najmúdrejší a občas im dal úlohu, aby pomohli ľuďom. Všetci mu hovorili Rado. Pretože im vždy dával tie najlepšie rady.

Jedného dňa zavolal Rado svojich elfov. Všetci pekne sedeli na konároch a počúvali, čo hovorí. Najstarší elf si prečistil hrdlo a povedal: „Nastal čas, aby ste pomohli ľuďom. Potrebujú útechu. Aby ste im pozdvihli náladu. Sú smutní. Sú príliš ustarostení a zabudli sa radovať. Ako to urobíte, nechám na vás. Tak do toho.“

Medzi elfmi sa ozval šum. Všetci sa radili a premýšľali, ako to urobiť. Navzájom sa radili. Ale stále nedokázali vymyslieť niečo, čo by ľudí rozosmialo. Nepoznali žiadne veľké kúzelnícke triky, takže museli vymyslieť niečo jednoduché. Po chvíli jeden elf niečo vymyslel. Povedal svoj nápad a všetci súhlasili. Hneď sa pustili do práce. Niektorí škriatkovia dostali papier a niektorí stonku kvetu. Stonka vydávala zelenú farbu, takže slúžila ako pero. Na papier so stonkou napísali správu. Zložili papier do tvaru lastovičky. Odviezli ho do mesta. Vyliezli na najväčší strom, ktorý tam bol, a pustili papierovú lastovičku so správou do mesta medzi ľudí. Vznášala sa vo vzduchu. Letel medzi ľuďmi. Až jedného dňa pristála na lavičke vedľa smutného starého muža. Všimol si lastovičku, zdvihol ju, prečítal si na nej odkaz a milo sa usmial. Vstal a poslal lastovičku na cestu. Lastovička ešte chvíľu pádlovala po vetre a potom pristála vedľa matky s dievčatkom. Dievčatko zdvihlo lastovičku, prečítalo si lístok, usmialo sa a podalo ho mame. Pozrela sa na lastovičku, prečítala si aj odkaz a na tvári sa jej objavil úsmev. Obaja potom poslali lastovičku ďalej.

Takto to pokračovalo ďalej a ďalej. Každý, kto si prečítal správu na lastovičke, sa usmial. Či už boli viac alebo menej smutní. Elfovia ich pozorovali a boli šťastní, že svoju úlohu splnili. Pár ľudí rozveselili. Večer to povedali najstaršiemu elfovi Radovi. Pozorne ich počúval a mal z nich radosť. Potom sa ich spýtal: „A čo bolo napísané na lastovičke?“ „Usmievaj sa, to ti pristane najviac.“ Elfovia odpovedali.

Najstarší elf Rado na nich bola hrdý. Jednoduchou vetou a láskavým skutkom by mohli ľudí rozveseliť. Elfovia sa naučili, že nemusia robiť veľké veci, aby urobili niekoho šťastným. Len to musia myslieť od srdca. Malí škriatkovia dodnes spokojne žijú na tomto strome. A každý deň sa tešia na úlohu, ktorú im Rado zverí.

4.6/5 - (16 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *