Filip bol malý neposedný chlapec. Chodil do prvej triedy a škola ho vôbec nebavila. Nechcel sa učiť. Nebavil ho český jazyk, pretože nerád čítal. Nebavila ho matematika, pretože nerád počítal. Výtvarné alebo pracovné činnosti boli pre neho utrpením. Pani učiteľka aj rodičia už nevedeli, čo s ním majú robiť. Raz sa ale v škole prihodilo niečo, čo Filipa presvedčilo, že je dôležité vedieť čítať, poznať čísla, a dokonca vedieť aj niečo vyrobiť.
Bol pondelok ráno a Filip sa chystal do školy. Samozrejme čo najpomalšie to šlo. Tak veľmi sa mu tam nechcelo.
Keď ale prišiel do školy, čakalo ho prekvapenie. „Deti, dnes sa namiesto telocviku pôjdeme prejsť a skúsime nájsť rastliny, o ktorých sa učíme na prvouke. Urobíme si takú rýchlejšiu prechádzku,“ vyhlásila pani učiteľka, keď vošla do triedy. Všetky deti sa hneď zoradili do šatne a prezuli sa, aby mohli ísť čo najrýchlejšie von.
Pani učiteľka ich viedla smerom k parku, okolo rušnej cesty. Pozdĺž tejto cesty stála priehľadná vysoká zábrana. Všetky deti pekne išli a rozprávali sa, keď tu zrazu sa tesne pri Filipovi ozvala neskutočná rana, akoby niekto nabúral. Filip sa zľakol a uskočil bez toho, aby tušil pred čím. Rozhliadal sa okolo seba, a nič nevidel. Žiadne nabúrané auto, nič podobné. Pani učiteľka aj deti sa zastavili a tiež sa rozhliadali, čo to asi mohlo byť.
Po chvíli Filip niečo zbadal. Na zemi vedľa cesty ležala hromada peria. Filip sa k nej rozbehol a s hrôzou zistil, že je to zranený vták. Bol ale taký veľký! Mal obrovský, nebezpečne vyzerajúci zobák a ohromné pazúry. Keď pani učiteľka zistila, čo Filip našiel, bola veľmi opatrná. Vták sa síce nehýbal, ale aj tak mohol byť nebezpečný. Vedela, že sama s deťmi mu nepomôže, a tak rýchlo volala záchrannú stanicu.
Potom deťom povedala: „Deti, nesmieme sa k nemu približovať veľmi blízko, mohol by sa cítiť v ohrození a zaútočiť. Je to najskôr sokol a narazil do priehľadnej zábrany pri ceste. Vtáky totiž nespoznajú, že je to priehľadné sklo. Myslia si, že tam nič nie je. Teraz počkáme, kým prídu záchranári zo stanice, a potom sa vrátime späť do školy.“
Deti si sokola prezerali a boli veľmi zvedavé. Najviac to zaujímalo Filipa. On ho predsa našiel. Za chvíľu si zraneného sokola odviezli záchranári a deťom aj učiteľke poďakovali, že sa zachovali správne a že ich zavolali.
Popoludní potom doma Filip nemohol prestať myslieť na zraneného sokola. Našiel si rôzne knižky o dravcoch a začal čítať. Aj keď nemal rád čítanie, hltal teraz každé slovo, ktoré o sokolovi našiel. Chcel sa dozvedieť čo najviac a tiež chcel zistiť, ako to urobiť, aby sa už žiadny dravec nezranil o priehľadnú stenu, ktorá pri ceste stojí.
Na druhý deň pani učiteľke rozprával, čo všetko si naštudoval. Ako môže byť sokol veľký, ako sa o neho starať, keď je v zajatí, a prečo lietajú aj do mesta. Pani učiteľka pozorne počúvala a mala radosť, že to Filipa zaujíma. Nakoniec Filip dodal: „A tiež viem, čo môžeme urobiť, aby sa už žiadny vták o priehľadnú stenu nezranil. V pracovných činnostiach vyrobíme z papiera veľké vtáky a necháme ich nalepiť na ten múr. Ostatné vtáky ich uvidia a nenabúrajú. Budú sa im snažiť vyhnúť – rovnako ako tej stene.“
Pani učiteľka bola na Filipa veľmi pyšná a pochválila jeho skvelý nápad. Sľúbila, že skúsi zariadiť, aby tam vyrobené vtáky nalepili. A tak sa aj stalo.
Po nejakej dobe pani učiteľke volali zo záchrannej stanice, že sokol je zdravý, že ho chcú vypustiť do prírody a že ak chce, môže sa s deťmi prísť pozrieť. Deti boli nadšené, najmä Filip. Pochopil, že je dôležité vedieť čítať, písať a poznať všetky čísla. A tiež pracovné činnosti pomohli k tomu, aby zachránil ostatné vtáky. Už nikdy do školy nechodil nerád. Vedel, že sa tam naučí užitočné veci. Odteraz si sám prial byť v škole lepší.
