Ako híkal navštívil doktora

V hlbokých lesoch až tam medzi papradím a hustými vysokými kríkmi žil híkal. Bol to taký strašidelný zelený mužík. Nosil roztrhané oblečenie, ako keby mal na sebe len handry, klobúk vyrobený z lístia a uschnutých vetiev, a chodil bosý. Vyzeral jednoducho ako strašidlo.

Potuloval sa po lesoch a strašil ľudí. Ale vieš, ako taký híkal straší? Svojím hlasom. On keď totiž zahíka, je to ako keby na teba padali všetky stromy a skaly a zem akoby sa otriasla.

Tento híkal bol pyšný na svoj hlas. Nebolo nikoho, kto by prešiel okolo neho bez toho, že by naňho híkal nezahulákal a nevystrašil ho. Mal z toho vždy ohromnú radosť, keď videl vystrašeného človeka, ako uteká z lesa preč. Lenže keď bez prestania híkal a namáhal svoj hlas, prihodilo sa, že jedného dňa zachrípol. Bol z toho úplne nešťastný.

Chodil po lese s hlavou zvesenou a nariekal: „Čo ja si počnem?! Čo budem robiť? Čo som to za híkala, keď nemôžem híkať ani strašiť ľudí?!“

Rozprávka na čítanie - Ako híkal navštívil doktora
Ako híkal navštívil doktora

Jeho chrapľavé sťažovanie počul slávik. Malý vtáčik, ktorý poletoval po lese. Chvíľu híkala počúval a potom sa nad ním zľutoval. Priletel k nemu, sadol si mu na rameno a hovorí: „Viem, kto ti môže pomôcť! Na kopci za lesom je pán doktor. On ti určite hlas uzdraví.“

„Myslíš, slávik? Ja neviem. Ľudí som len strašil. Prečo by mi mali pomáhať?“ smutne a váhavo premýšľal híkal. „Doktor má dobré srdce. Uvidíš, pomôže ti. Navyše sa ťa nedá počúvať s takto škrekľavým hlasom. Choď za ním a pozdravuj ho odo mňa,“ odpovedal slávik a odletel.

Híkal chvíľu váhal, ale nakoniec sa na kopec za les k doktorovi vydal. Až na úplnom vrchole stál malý domček, na ktorom bol veľký nápis: „Ordinácia pána doktora. Odborník všetkého druhu.“ Híkal nervózne zaklopal a vošiel dovnútra. Dlho nevychádzal von. Pán doktor sa nezľakol. Naopak. Vyšetril jeho hlasivky, napísal bylinky, z ktorých si musí híkal urobiť medicínu, a potom sa s ním dlho rozprával. Nikto nevedel o čom a prečo.

Za nejaký čas bylinky zabrali a híkal mal zase hlas silnejší ako zvon. Niečo sa ale zmenilo. Stále síce vyzeral ako strašidlo, ale ľudí už nestrašil. Chodil si po lese a veselo a nahlas si spieval. Počuli to všetci v ďalekom okolí. Dokonca aj doktor na kopci počul jeho ozvenu.

Slávik zvedavo priletel zase za híkalom a hovorí mu: „Čo sa s tebou stalo? Ako to, že si pospevuješ a nekričíš? Ako to, že už nikoho nestrašíš?“ Híkal sa len usmial a vysvetlil slávikovi, ako to bolo: „Vieš, môj milý slávik, pán doktor ma najskôr vyšetril, napísal mi bylinky a potom so mnou prehovoril. Hovoril mi, že keď budem spievať miesto hulákania, nebudem si hlasivky tak namáhať. A že je lepšie svojim hlasom robiť ľuďom radosť, než ich vystrašiť. Navyše hovoril, že mám krásny hlas! Škoda ho vyplytvať len na kričanie. No a vieš čo? Mal pravdu. Mám väčšiu radosť z toho, keď si spievam, ako keď som len vykrikoval po lesoch. Mám teraz aj viac kamarátov, keď sa ma už ľudia ani zvieratká neboja.“

Slávik sa usmieval a híkala pochválil. Bol veľmi rád, že sa takto zmenil. A mal ho oveľa radšej. Ešte že ho k tomu doktorovi poslal!

4.7/5 - (45 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *