Na úplnom konci mesta, až tam, kde už začínajú lesy a polia, stojí menší dom. V ňom býva dievčatko Viktória. Chodí do druhej triedy, jednoducho veľké dievča. Blonďavé vlásky sa jej na slniečku vždy krásne trblietajú a v jej belasých očiach prebleskujú čarovné iskry.
Je to dievča s neskutočnou energiou a úsmevom, ktorý rozdáva všade naokolo. Viktorka má dar. Talent. Vlastne ich má viac, ale len jeden je čarovný. Vie tancovať. Ale keby to len vedela, nebolo by na tom nič vzácne. Viktorka však tancuje čarovne. Mnohokrát svojim tancom očarovala niekoho vo svojom okolí. Aj vtedy, keď sa v škole konala prehliadka talentov.
Pán riaditeľ v rozhlase vyhlásil: „Každé dieťa, ktoré má talent, nech sa dostaví do telocvične zajtra po druhej vyučovacej hodine. Ukáže nám, čo vie. Porota, to som ja a učitelia, potom vyhlási víťaza. Deti, ktoré nič ukázať nechcú, budú divákmi a môžu tiež hlasovať, koho tento rok vyhlásime za najlepšieho.“
Bola to vtedy v škole veľká udalosť. Všetci sa zišli v telocvični. Na jednej strane sedeli deti ako diváci a na druhej dozorovala prísna porota. Riaditeľ a ostatní učitelia. Deti, ktoré ukazovali svoj um, stáli v rade na boku telocvične a pripravovali sa. Medzi nimi bola samozrejme aj Viktória. To ale ešte nikto netušil, čo čarovné v sebe ukrýva.
Keď súťaž začala, pár detí spievalo, iné hrali na hudobný nástroj a ďalšie to vedeli s futbalovou loptou. Potom prišla na rad Viktorka. Usmiala sa, zavrela oči a začala tancovať. Hýbala sa tak ladne, ako keby lietala, ba dokonca akoby sa vznášala. Nohy sa takmer nedotýkali zeme. Z ničoho nič začala hrať hudba a nikto netušil odkiaľ. Otvorili sa okná a do telocvične vkĺzol voňavý vzduch, ktorý sa vznášal okolo Viktórie. Bolo to ako vo sne. Dievča všetkých svojím tancom očarovalo.
V ten deň si domov doniesla medailu. Porota aj diváci, a dokonca aj ostatní vystupujúci uznali, že si ju zaslúžia. Má najväčší talent! Viktorka bola za medailu veľmi rada a stále ju nosila. Aj mamička bola na svoju tanečnicu pyšná. Keď ale prišla večer k Viktorke do izbičky, zhrozila sa. Všade veľký neporiadok.
„Viktorka, to teda nie. Aj tá najlepšia tanečnica si musí upratovať izbičku,“ povedala mamička. „Ale mami, no tak, veď som vyhrala medailu. S takým talentom si predsa nemusím upratovať izbu,“ odvetila Viktorka, zavrtela sa a začala tancovať. Chcela mamičku očariť. Pomaly sa začali otvárať okná, zaznievať hudba a voňavý kúzelný vietor sa približoval k oknu, keď v tej chvíli okno mamička zavrela. Viktorka sa zastavila a prekvapene sa pozerala na mamičku.
„Nie, nie, nie, Viktorka, toto na mňa neplatí. Mňa svojím kúzlom neočaruješ. Tancuješ nádherne a som na teba hrdá, ale upratovať si budeš. Tak šup,“ povedala prísne, napriek tomu láskavo, mamička. A tak sa Viktorka dala do upratovania. A pretože tak veľmi milovala tancovanie, vlnila sa do rytmu aj pri ňom. Keď potom mamička uvidela upratanú izbu, bola na svoju milovanú tanečnicu pyšnejšia ako kedykoľvek predtým.
