Pamätáte si na Jurka, chlapca, ktorému sa nič nechcelo robiť? Ktorý len sedával za pecou a počúval rozprávky starej mamy? Tak dnes vám povieme o tom, ako sa Jurkovi vodilo, keď začal slúžiť u starej čarodejnice, ktorá mu za rok služby u nej sľúbila pomoc s vyslobodením princeznej.
Veru, veru tak! Jurko začal u čarodejnice slúžiť. Na začiatku si ani len nepredstavoval, aká to bude u nej ťažká robota. Vstával ešte skôr ako vyšlo slnko a spať chodil až vtedy, keď už na oblohe boli hviezdy a mesiac. Lenže akýže to bol spánok! Spával na tvrdej zemi, prikrytý len roztrhanou handrou a pod hlavou mal troška sena! Ani len porovnávať sa to nedalo s teplou pecou, na ktorej spal zababušený v páperových duchnách!
A to jedlo! Doma jedol buchty, slaninku a pil mlieko. Tu dostával suchý chleba s čistou vodou. A to mu nestačilo, pretože celý deň usilovne pracoval! Akéže to ale boli roboty! Čarodejnica mu vymýšľala samé zákernosti! Na jeseň kopal zemiaky. Lenže ako musel kopať! Roľa bola veľká ako svet a hlboká dva metre. Tak hlboko musel Jurko kopať! Na zimu odpratával sneh! Len čo ho odhádzal, už napadol ďalší a musel začať odznova. A na jar musel orať miesto býčkov!
Sto razy sa Jurko chcel otočiť a odísť od čarodejnice a sto razy si to rozmysel a povedal si, že ešte aspoň jeden deň vydrží! A tak vydržal celý rok. A pri robote vždy myslel na svojho otca, ktorý toto všetko musel robiť sám, zatiaľ čo on sedel na peci a spal. Sklamal ho a nesmie sklamať aj zakliatu princeznú.
Rok sa s rokom stretol a Jurkovi končila služba. Čarodejnica ho pochválila. Neverila, že vydrží! Vysvetlila mu cestu k jaskyni, v ktorej je princezná a podala mu batôžtek. “V batôžku sú veci, ktoré sa ti behom cesty zídu, ak ich použiješ uvážene, jaskyňa sa ti sama otvorí!“ Jurko sa čarodejnici poďakoval a vydal sa za princeznou. Vďaka čarodejnici prestal byť lenivým.
