Jurko, ktorého otec pre lenivosť z domu vyhnal a ktorý rok u prísnej čarodejnice slúžil, sa teda vybral vyslobodiť zakliatu princeznú. Rozlúčil sa s čarodejnicou, poďakoval jej za to, že ho naučila nebyť lenivým, zobral si od nej batôžtek a išiel.
Ako tak kráčal, stretol starého muža. Sedel na kraji cesty a žobral. Bol hladný a pýtal si jesť. Tu Jurko pozrel do batôžka a videl, že tam má peceň chleba. Veľmi ho lákalo, že si ho nechá, pretože cesta za princeznou bude ešte ďaleká, no premohol sa a peceň chleba dal žobrákovi. Bol so sebou spokojný a kráčal ďalej.
O pár hodín zase stretol otrhané dievčatko. Prosilo o peniažky. Jurko siahol do batôžka a nahmatal krásny zlatý náhrdelník. Chcel ho darovať princeznej, keď ju stretne, aby ju potešil. Uľútostilo sa mu však dievčatka a náhrdelník dal jemu. Keď ho predá, bude mať dosť peňazí pre svoju rodinu.
Jurko pokračoval v ceste a pri rieke stretol slepú starenku. Chcela sa dostať na druhý breh rieky, no voda bola pre ňu vysoká. Jurko si ju vysadil na plecia a tak ju previedol na druhý breh rieky. Z vody vyšiel celý mokrý a špinavý. Opäť siahol do batôžka a z neho vytiahol čisté šaty, pekné, nové, ako pre princa. Tu ho starenka poprosila, či by jej ich nedal pre syna. Celú zimu chodí len v jednej košeli a stále býva chorý! Jurko súhlasil a hoci mu bolo ľúto, že princezná svojho záchrancu stretne špinavého a mokrého, dal starenke nové šaty z batôžka.
A Jurko kráčal ďalej a po chvíli objavil už konečne jaskyňu a pred jaskyňou čuduj sa svete čarodejnica. „Obstál si v skúške Jurko. Uprednostnil si iných pred sebou a okrem toho, že si prestal byť lenivým, si ukázal aj to, že máš dobré a čisté srdce. Jaskyňa je otvorená. Choď si pre princeznú.“ Jurko sa poďakoval čarodejnici a išiel si po nevestu.
