Chvíľu to trvá, kým sa prehupne jar zo zimy. Slniečko býva ešte zubaté a nehreje toľko, aby všetkých zahrialo. Trávička sa nezelená, prikrýva sa ešte zvyškami snehu. Niekde dokonca aj mrazíkmi. Veľa detí túži s prvými slnečnými lúčmi behať vonku len v mikine a teplákoch. Bundy a čiapky nechávajú doma, pretože dúfajú a veria, že ich tých pár lúčov zahreje. Nie je tomu ale tak.
Aj keď sa ukazuje trošku slniečka, je predsa len vonku chladno. A tak deti, ktoré behajú vonku málo oblečené, väčšinou prechladnú a ochorejú. Rovnako tomu bolo aj u Janka a Tonka.
Boli to dvaja neposední chlapci, ktorí najradšej trávili čas vonku. Hrali spolu futbal, stavali si bunkre, hrali na naháňačku. Proste stále niečo. Teraz ale boli chorí a museli byť doma v posteli. To bola strašná nuda! Nemohli byť spolu, nemohli nič podnikať a nemohli šantiť vonku. Len smrkali a kašľali.
Tonkov otec pozoroval, ako sa syn trápi a ako ho mrzí, že nemôže nič robiť, preto prišiel so skvelým nápadom. „Tonko, čo keby ste si s Jankom urobili rýchlu poštu?“ pýta sa otec. Tonko nadšene vykríkol, až sa zakuckal. „Ale ako, oci?“ pýtal sa Tonko. Otec začal vysvetľovať: „Keď som bol rovnako starý ako ty, s kamarátom sme si cez okno natiahli šnúrku. Pripli sme ju tak, aby sa dala posúvať, a bolo to. Doma som napísal odkaz, pripevnil ho na špagát kolíkom a posúval som ho po šnúre až ku kamarátovi. On si ho doma prečítal a odpísal mi. Potom mi ho poslal späť. Ty aj Janko máte okná blízko seba. Natiahnem vám šnúru cez okno až domov a môžete si písať a pritom byť doma v teple. A navyše si precvičíte písanie a čítanie.
Tonko bol z nápadu nadšený. Zatiaľ čo otecko naťahoval povrázok medzi oknami a dohadoval všetko s Jankom, Tonko už písal v posteli odkazy, ktoré chcel kamarátovi poslať. Keď bolo všetko hotové, natiahnutá šnúrka sa nezastavila. Chlapci si neustále niečo písali a posielali. A pritom mohli odpočívať a liečiť sa. Pre Tonka a Janka to bolo najlepšie domáce liečenie, ktoré kedy museli doma prečkať. Pri písaní a posielaní odkazov sa totiž nasmiali a zabavili.
Večer, keď dával Tonko svojmu oteckovi dobrú noc, k niečomu sa mu priznal: „Vieš, oci, musím niečo uznať. Aj keď si dospelý a starý, máš občas dobré nápady. Ďakujem. Som rád, že ťa mám.“ Otecko sa usmial. Prišlo mu smiešne, že mu Tonko povedal, že je starý. Ale bol veľmi rád, že aj keď bol Tonko chorý, zlepšil mu náladu jednoduchým nápadom. Nabudúce, keď bude chorý otecko, môže ho na oplátku rozveseliť Tonko.
