Jeden malý komár si poletoval krajinou. Najradšej lietal nad hladinami rybníkov, v ktorých sa mohol pozerať na svoj odraz. Tento komár bol veľmi namyslený. Keď letel okolo muchy, ktorá si lebedila v tieni, načechral si sosák a tých pár chlpov na hlave.
„Musí mi to pristať, tá mucha sa určite pozerá, aký som fešák,“ hovoril si komár.
Ale muche bol nejaký komár ukradnutý, ďalej si hovela v tieni na nahnilom jablku a tešila sa, ako sa naje. To ale komár nevedel a ďalej sa predvádzal.
Tým poletovaním sa ale veľmi unavil, ono vyzerať stále krásne, keď poletujete vo vetre, je dosť namáhavé. A preto sa ten komár rozhodol, že si oddýchne.
„Kde by som si mohol na chvíľu sadnúť?“ premýšľal komár a rozhliadal sa okolo, keď tu uvidel na pastve stáť býka.
„Ten má pekné veľké rohy, tam sa bude dobre sedieť,“ povedal si komár a hneď si sadol na roh býka. „Taká pocta pre to veľké zviera podo mnou, že na ňom sedím práve ja.“
Keď si komár oddýchol, zdvihol sa a povedal si, že by sa mohol s tým zvieraťom aj rozlúčiť.
„Tak už som si oddýchol, býček, zase poletím,“ zahlaholil komár a zakrúžil býkovi pred očami.
„Si leť,“ zahundral býk. „Je mi to úplne jedno. Nevedel som ani, že tu si, tak prečo by ma malo zaujímať, že zase odletíš?“
Komár sa zamračil. Tak on si ho ten tupý prežúvavec nevšimol? Komár si odfrkol a odletel preč. Cestou si náhle uvedomil, že možno nie je až tak veľmi dôležitý, ako si myslí.
