V jednom krásnom drevenom domčeku hore v podkroví v detskej izbičke spával malý chlapec. Mal vlásky hnedé ako gaštany a oči modré ako studnička. Bol to dobrý chlapec, ale každý večer mal strach. Bál sa tmy aj zvukov, ktoré vychádzali z povaly. Dokonca sa bál aj šumenia potôčika, ktorý bol blízko ich domčeka. Preto mu nikto nepovedal inak ako Bojko. Pretože sa všetkého bál.
Každý večer, keď už sa zotmelo, ľahol si do svojej postele. Zakryl sa dekou až cez hlavu, aby bol schovaný a nič nepočul. Prial si zaspať čo najskôr. „Nech už je ráno, nech už je ráno,“ šepkal si potichučky každý večer pod perinou.
Keď raz takto ležal schovaný a snažil sa zaspať, stalo sa niečo, čo nečakal. Na jeho perinku niekto zaťukal. „Bojko, neschovávaj sa. Chceme ti niečo ukázať,“ ozval sa jemný hlások. Bojko pomaly odkryl perinu a nemohol uveriť tomu, čo videl. Nad jeho postieľkou lietali malí mužíci. V rukách mali baterky a osvetľovali celú jeho izbičku. Ich žiara bola taká silná, že v izbičke to bolo ako keby bol deň. Trepotali malými farebnými krídelkami a lietali okolo Bojka., „Kto ste?“ spýtal sa. Mužíčkovia mu všetko vysvetlili. „Sme noční škriatkovia. Pomáhame deťom, aby sa nebáli. Aby sa už nikdy nebáli. Dokážeme ti to. Poď za nami.“
Každý z nich vzal jeden koniec perinky, zodvihli ju a odniesli preč. Potom Bojka jemne ťahali za pyžamo a ukazovali mu, kam má ísť. Zaviedli ho ku schodom na povalu. Otvorili poklop a postrkovali ho hore. „Vidíš, nemáš sa čoho báť. Poriadne sa rozhliadni. Zistíš, že tu nič strašidelné nie je. Len sem tam tu prebehne mačka, ale inak nič.“ Ukázali mu celú povalu a uistili ho, že je to len tma, čoho sa bojí. A tma nič nerobí. Len strašlivo vyzerá. Potom ho vzali k potôčiku. Všetko okolo nasvietili a ukázali mu, že je to len voda, nie je to nič, čoho by sa mal báť. Iba šumí, ale nič viac.
Potom ho odviedli späť do postieľky, prikryli perinou a povedali mu: „Niečo ti ukážeme.“ A zhasli všetky svoje svetielka. „Vidíš? Je to len tma. Áno vyzerá hrozivo, ale nič nerobí. Ver nám, že sa báť nemusíš. Je to len tma. Bojko, buď odvážny a silný. Veríme, že to zvládneš a už sa báť nebudeš. Ukázali sme ti, že nemáš čoho. Navyše budeme blízko. Keby niečo, tak nás môžeš zavolať. Než odletíme, niečo ti dáme. Aby si mal odvahu. Kým budeš na nás a na kúzla veriť, bude ti svietiť.“ Škriatkovia dali Bojkovi do ruky malú baterku. Aby na nich nezabudol. Potom sa rozlúčili, naposledy na neho zasvietili a odleteli. Chlapec spokojne zaspal.
Keď ráno vstal nevedel, či sa mu to len nesnívalo. Sadol si na posteľ a len sa usmieval, pretože taký pekný sen, už dlho nemal. Potom si siahol do vrecka od pyžama a našiel tam baterku. Srdce mu poskočilo radosťou. Vedel, že to nebol iba sen. Odvtedy sa nielenže už nebál tmy. Vedel, že tma nič nie je. Ale aj veril na čarovnú moc a na nočných škriatkov, ktorí mu pomohli. A aj keď už bol dospelý, baterka mu stále svietila, pretože veril. Veriť na kúzla môže každý z nás. Možno aj nám to niekedy pomôže byť odvážni.
