Ako si psíček roztrhal nohavice

Keď ešte psíček a mačička spolu hospodárili (však sme o tom raz rozprávali, ako si šikovne umyli podlahu a ako sa potom obaja na slnku sušili) a mali ešte svůj domče a viedli si v ňom svoje hospodárstvo, bola raz veľkonočná nedeľa tak si povedali, že pôjdu spolu na výlet. Slniečko pekne svietilo. „Pôjdem trebaárs do lesa,“ povedal psíček, „kde inde by šli, keď je tak pekne?“

„Áno napríklad do lesa,“ povedala mačička. „Len škoda, že nemám žiadny slnečník, keď slniečko tak krásne svieti. Urobila by som ním v lese parádu. To isto ešte nikto nevidel mačičku s parazoľom.“

„Ale, však ono ti to neuškodí, keď ťa slniečko trochu opáli,“ povedal psíček; „si beztak po tej dlhej zime nejak bledá. A teraz už sa toľko neolizuj a poď!“

„No, no, veď sa predsa musím trošičku upraviť, keď idem v nedeľu von,“ povedala nato mačička. „Človek musí predsa na seba trochu dbať. Pozri sa len na seba, ako to vypadáš: máš jedno ucho hore a druhé nakrivo. Uši se majú nosiť rovnako.“

Psíček si narovnal uši a šli. Cestou si rozprávali, čo budú v lese robiť. Že si tam budú hrať na schovávačku a na Janíčka a na Marienku a chviľku tiež na naháňačku. A potom že si ľahnú na chrbátik do trávy a budú sa pozerať hore na modré nbo.

Čo tak šli, pozeral sa na nich z krovia zajac. „Haha,“ začal se posmievať, „ten psíček má jedno ucho hore a druhé nakrivo! Takto,“ a urobil to po psíčkovi. Bola to pravda. Psíček si nedal na uši pozor a mal každé ucho inak. „Pozri, on se ti posmieva!“ povedala mačička. Psíček sa na zajaca nahneval a rozbehol sa za ním do krovia. Ale zajac utiekol a bol už dávno preč.

„Ono v tom kroví bolo moc tŕnia,“ povedal psíček, „ale keby bol chcel, bol by ho dobehol.“

„Škoda oblečenia do takého tŕnia,“ povedala mačička a šli do lesa ďalej. Keď tak šli, stretli ich o kúsok ďalej Milan a Milena Tarantovi z Nuslí, Mimi a Helenka Neumannovy, Vierka Langrová a Alenka Čapková, Otík Štorchů a Boženka Samešová a obe Mazánkovic deti tiež Zorka Kubíková a ešte iné deti, ktoré si tu išli na výlet. Deti sa čudovali, ako pekne si tu idú spolu psíček s mačičkou a ešte sa za nimi otočili, ale potom sa začali smiať. „Jejej,“ volali, „pozrite sa, dievčatá, pozrite sa, chlapci, ten psíček má roztrhané nohavice! Trčí mu mu z nich košeľa!“

„Že mám roztrhané nohavice,“ hovorí psíček. „Pozri sa, mačika, že nie.“ Mačička prezerala psíčka zo všetkých stranách. „Ba ano, psíčku, asi to tak bude. Gate sú  vzadu roztrhané na hanbu.“

„To bude z toho, ako som vlietol za tým zajacom do tŕnia,“ bedoval psíček. „To je hanba, také roztrhané gate, práve na veľkonočnú nedeľu. Keby sme to aspoň môhli spraviť. Nemáš so sebou niť?“

„To nemám,“ povedala mačičk, „ale snáď něco cestou nájdeme, nejaký kúsok motúzu, niečo podobného.“

„Pozri,“ rozhliadol sa psíček, „tam, myslím, niečo je!“ pozreli sa a bola to dlhá dážďovka. Ležala tam rovno natiahnutá a myslela si, že ju nikto nevidí. „Veď je to rovné,“ strkla do dážďovky mačička, „to je predsa ceruzka.“ Dážďovka sa ľakla a zamotala se do klbka. „Ba nie,“ kričal psíček, „to není žiadna ceruzka, vidíš, je to motúzok! Vezmi ho a zaši mi gate!“

Mačička zobrala dážďovku a zašila píčkovi dឡovkou gate. „Tak, teraz už sa mi nikto nebude smiať,“ tešil sa psíček a šli zase ďalej a rozprávali sa o Snehulienke a siedmych havranoch.

Ako tak šli, dážďovka sa zo svojho zľaknutia spamäala. „Ja predsa nie som žiadny motúzok, ja som dážďovka,“ pomyslela si a začala sa potichu z tých gatí pomaly súkať von. Šlo to ťažko, pretože mačička prešila dážďovkou dieru krížom krážom, ale konečne sa jej to predsa podarilo a vyvliekla sa pomaličky až do polkyl von. „Tak prosím, že som dážďovka,“ povedala, „to teraz bude vidieť, až vyleziem celá von.“

Šli okolo slepičiek a vidí, že psíčkovi vylieza z gatí dážďovka. „Počkajte,“ povedala psíčkovi slepička, „tady aha —“ a vyzobla a vytiahla dážďovku a prehkla ju, „tu bola dážďovka a tá vám, myslím, vyžrala do nohavic dieru. Ani by sm neverila, že dážďovky žerú tiež nohavice. To by nikto nepovedal’, koľko je dnes na svete zlého. – Však som ju za to potrestala: zjedla som ju a už je po nej.“

Mačička sa pozerá a vidí, že psíček má gate zase celé rozpárané. „Veď to bol motúzok na zašitie nohavíc,“ povedala slepičke, „a vy ste nám ho, kmotrička, zjedla. Čím teraz  zašijeme psíčkovi nohavice?“

„Ba nie,“ povedala slepica, „na moju dušu, bola to dážďovka a žiadny motúzok; to by ste sa divila, ako sa krútila! Dážďovky, to ja poznám, a práve som mala na dážďovku chuť. A ak chcete tie nohavice zašiť – pretože taká diera v gaťoch robí naozaj hanbu, zvlášť dnes na veľkonočnú nedeľu – ja síce žiadnu ihlu a niť nemám, ale keď pöjdete ešte o kúsok ďalej, tak tam býva krajčírka a tá vám to snáď zašije.“

Таk teda šli psíček s mačičkou ku krajčírke. „Hm, tak, to je poriadna diera,“ povedala krajčírka, „ale dnes je veľkonočná nedeľa a to ja nešijem. Ibaže by ste  za mňa urobili tiež nejakú prácu: to by ste museli vychytat v komore všetky myši. Ale to vám hovorím, nie aby ste mi tam potom vypili mlieko a zjedli mazanec a teľacie s plnkou!“

Psíček s mačičkou sľúbili, že myši pochytaú a že v komore nič nezjedia. Krajčírka ich zaviedla do komory. Myši sa zľakli psíčka a mačičky a zaliezli do svojich dier. „Však ja ich dostanem von,“ šepkala mačička. „Postav sa, psíček, doprostred komory a urob tam, Tancuj, tancuj, vykrůcaj,’ a ja obstarám to ostatné.“

Psíček sa postavil doprostred komory a veselo sa tam do okola vykrůcal. „A jáj!“ začala volať mačika, „to je k smiechu, to je k smiechu, tu je psíček v roztrhaných nohaviciach a ešte sa  k tomu vykrúca!“ Myši boli zvědavé a chceli sa tiež zasmiať. Tak vyliezli zo svojich dier, smiali sa psíkovým nohaviciam a tak ich mačička vychytala, že tam ani jedna myš nezostala.

„Dobre ste to urobili,“ pochválila ich krajčírka a zašila psíčkovi dieru v nohaviciach. „A pretože ste mi v komore nič nezjedli, tak vám dám niečo so sebou.“ Dala im každému hrnček mlieka a kus mazanca a psíček s mačičkou šli spokojne domov.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.