Josef Čapek

To bolo vtedy keď psíček a mačička ešte spolu hospodárili; mali u lesa svôj malý domček a tam spolu bývali a chceli všetko robiť tak, ako to robia dospelý ľudia. Ale ani to vždy tak nevedeli, pretože majú malé a nešikovné tlapičky a na tých tlapičkách nemajú prsty ako majú ľudia, iba také malé vankúšiky a na nich pazúriky.

Mačička a psíček sedeli spolu vo svojom doeku a rozprávali sa. „Počúvaj, mačička,“ povedal psíček, „už bude za chvľku 28. októbra a my nemáme žiadny prápor. Ale tento rok  to bude nejaké obzvlášť slávne. Bola by to hanba, keby na každom dome bol prápor a u nás nič.“

Psíček mal mať zajtra sviatok a mačička narodeniny.

Deti to vedeli a chceli psíčka a mačičku nejak k sviatku a k narodeninám prekvapiti. Premýšľali, čo by psíčkovi a mačičke daly alebo urobili; potom si spomenuli a povedali: „Viete čo, deti? Urobíme psíčkovi a mačičke k sviatku tortu!“

Predstavte si, deti, čo sa psíčkovi raz stalo!

Hopsal, skákal, hrali sa s mačičkou na lúke, váľali sudy, robili kotrmeľce a všelijaké iné komédie a pri tom si niekde vrazil do nožičky ostrý črep. Bol to malý črep, ale veľmi ho to bolelo a nemôhol na tu nožičku dobre došľiapnuť.

Keď ešte psíček a mačička spolu hospodárili (však sme o tom raz rozprávali, ako si šikovne umyli podlahu a ako sa potom obaja na slnku sušili) a mali ešte svůj domče a viedli si v ňom svoje hospodárstvo, bola raz veľkonočná nedeľa tak si povedali, že pôjdu spolu na výlet. Slniečko pekne svietilo. „Pôjdem trebaárs do lesa,“ povedal psíček, „kde inde by šli, keď je tak pekne?“

Jeden celý deň pršalo, všade bolo mokro a chladno, a psíček s mačičkou nesmeli von a nemali čo robiť. A tak sa rozprávali.

„Vieš, mačička,“ povedal psíček, „my by sme tiež mali mať nejaké hračky, ako majú deti. Keď takto prší, mali by sme sa aspoň s čím hrať.“