O pyšnej nočnej košieľke

Predstavte si, deti, čo sa psíčkovi raz stalo!

Hopsal, skákal, hrali sa s mačičkou na lúke, váľali sudy, robili kotrmeľce a všelijaké iné komédie a pri tom si niekde vrazil do nožičky ostrý črep. Bol to malý črep, ale veľmi ho to bolelo a nemôhol na tu nožičku dobre došľiapnuť.

„Je to ale nerozum a neopatrnosť,“ hubovala mačička, „nechať takto niekde váľať črepy. To by ľudia nemali nikdy robiť! Črepy sa majú vždy pekne upratať. Potom na to niekto stúpi, napríklad niektoré zvieratko, alebo napríklad aj deti, keď sú bosé, a rozrežú si nožičku a potom ich to bolí a tečie im z toho krv. Poď, psíček, môj chudáčik, môj ňuňkáčik, ty moje ňuňuľka a ňuňuľka, môje zlatíčko a zlaťulik, ty môj chrobáčik zlatý, poď ty môj úbohý ňuňáčik, ja ťa vezmem domov a zaviažem ti nožičku, aby ťa tá boliestka tak neboľela!“

Doma mačička psíčkovi nožičku pofúkala a vymyla a zaviazala, aby ho tá boliestka tak neboleľa.

„Ja sa bojím, aby sa mi z toho neurobil bodliak,“ hovoril psíček, keď mu to mačička zaviazovala.

„Čo aby sa ti z toho neurobilo?“ divila sa mačička.

„No, bodliak aby sa mi z toho neurobil. To sa predsa niekedy z takých bolestiek urobí veľká bolenica, napuchne to, až je z toho veľká hrča, okolo je to červené a vo vnútri biele a tomu sa hovorí bodliak. A ten potom moc bolí.“

„Ahá! – ty myslíš vred!“ pochopila mačička.

„Ale nie! bodliak myslím. Predsa bodliak rastie v lese a dáva sa do vázy!“ povedal psíček.

„Ale kdeže!“ povedala mačička, „ty si to mýliš. Predsa bodliak sa dáva do vázy a nie vred. Chi chi, kto by si dával do vázy vred! To sa predsa nerobí, to nie, to nie!“

„Ty ty sa v tom mýliš!“ hádal sa psíček. „Z boliestky sa niekedy urobí bodliakl a v lese rastie vred. Tak je to!“

„Tak si teda tomu hovor ako chceš, ale ja sa ti musím smiať, a až to poviem deťom, tak sa ti budú smiať tiež,“ povedala mačička a položila psíčka na vankúš.

Psíček sedel na vankúši s nožičkou zaviazanou a čakal, že se mu na nej urobí ten bodliak. Čakal dlho, vrtel sa všelijako, ale behati nemôhl, a tak mu bola dlhá chvíľa. „Čo mám robiť, čo mám robiť?“ nariekal, „ja mám dlhú chvíľu. Prosím ťa, mačička, rozprvávaj mi niečo.“

„A čo by som ti hovorila?“ povedala mačička. „Porozprávaj mi nejakú rozprávku!“ povedal psíček.

„A akú?“ pýtala sa mačička.

„Nejakú peknú,“ žiadal psíček. „Rozprávaj, rozprávaj!“

„Chcel by si o nočnej košieľke?“ pýtala sa mačička.

„Tak o nočnej košieľke, ale musí to s ňou na koniec dobre dopadnúť,“ rozkázal si psíček.

„Tak teda o nočnej košieľke,“ povedala mačička a začala rozprávati: „Tak bola raz jedna nočná košieľka a tá bola chudobná. A pretože bola chudobná, tak na seba nemala žiadne červené, ani modré, ani žlté, zelené alebo fialové pásiky, ani žiadne vyšívanie s guľičkami, štvorčekami, hviezdičkami, kvietkami, ani lístočkami. Bola len biela, ale pri tom bola moc dobrá. A tá šla raz na prechádzku a stretla inú nočnú košieľku. ,Jéj Jéj, to je krásna košieľka!’ vykríkla tá chudobná nočná košieľka. Ona tá druhá nočná košieľka bola bohatá a bolala krásne farebná a mala na sebe vyšívané štvorčeky, pásiky a všelijaké kolieska a všetko možné, tak moc bola ozdobená. ,Ach, košieľka, ty jsi tak krásna, ty sa mi tak strašne moc páčiš,’ povedala tá chudobná nočná košieľka tej bohatej nočnej košieľke“ poď sa so mnou hrať!’ Ale tá bohatá nočná košieľka bola pyšná. ,Nepôjdem!’ povedala „ty na sebe nemáš žiadne pásiky ani žádne kolieska ani nič, tak s tebou já sa nebudem hrať!’ To povedala a šla pyšne ďalej.“

„To nebola dobrá nočná košileľka,“ povedal psíček, „keď sa s tou chudobnou košieľkou nechcela hrať.“

„Lebo že nebola pekná,“ povedala mačička. „Však tiež, keď sa potom hrala sama, tak na seba nedala dobre pozor a hrala sa v blate a dosť sa ušpnila.“

„To mala z toho, že bola pyšná!“ povedal psíček „a teraz zase rozprávaj daľej“!

„No tak teda,“ rozprávala mačička ďalej, „tú chudobnú nočnú košieľku to trápilo a bola z toho smutná. Šla domov, sadla si na postieľku a bola stále ešte z toho smutná, ako si tá pyšná nočná košieľka s ňou nechcela hrať. A tu ku ňej přišiel taký anjeliček a hovorí jej: ,Prečo si tak smutná, košieľka?’

,Ja som smutná,’ povedala chudobná nočná košieľka ,pretože som stretla krásnu nočnú košieľku, tá bola vyšívaná a mala na sebe všelijaké kolieska, jahôdky, štvorčeky a pásiky a tá se mi tak moc páčila a ja som sa s ňou chcela hrať, ale ona nechcela, pretože som chudobná a nemám na sebe žiadne také vyšívanie ako mala ona.’

,Nič si z toho nerob,’ povedal anjeliček. ,Len sa pekne zobleč a choď spinkať. Však ono sa to do rána už trebaárs nejako spraví.’ Tak sa teda tá chudobná nočná košieľka zobliekla a šla pekne spinkať.

A keď spala, zavolal ten anjeliček ešte iné anjeličky a tí tu košieľku krásne vyšili a urobili na nej pesničky a červené bodky a štvorčeky a ešte také všelijaké veci, ako to má kto rád, a ešte ju pekne vyžehlili a potom zas odleteli. A keď sa ráno tá nočná košieľka prebudila a obliekla sa, tak sa ani nemôhla poznať. Šla na prechádzku a  stretla tú pyšnú nočnú košieľku, ktorá sa s ňou včera nechcela hrať. A tá pyšná nočná košieľka nemôhla tú chudobnú košieľku ani poznať. To je krásna nočná košieľka,’ povedala si ,keby si si tak so mnou chcela hrať!’“

„Nech sa s ňou tá chudobná košieľka hrá!“ povedal psíček mačičke. „Nech sa s ňou hrá a není tiež pyšná, keď tam tá prvá bola pyšná a nechcela sa s ňou hrať!“

„To pretože nebola pyšná, tá chudobná nočná košieľka,“ povedala mačička, „pretože teraz bola čistá a mala na sebe bodky a štvorečky a pásiky. Ona povedala tej pyšnej: ,Len sa poď so mnou, ty košieľka, hrať!’“

„To je dobre, to sa mi páči,“ povedal psíček, „že sa nestala pyšnou. A na čo sa všetko hrali?“

„No, na všetko sa hrali,“ povedala mačička. „Hrali sa s bábikami a na predavačky, na školu, aj na naháňačku aj na schovávačku, robili si venčeky a záhradku, hrali sa na varenie a na návštevu a na všetko možné, až sa dosť unavili a potom šli spolu do jednej postieľky spať. A tá pyšná nočná košieľka už nebola pyšná, ona si povedala, že už nikdy pyšná nebude, a potom si tie dve nočné košieľky spolu hrali každý deň a nikdy sa ani spolu nehádali, ani žiadna z nich nechcela jedna druhej rozkazovať.“

„Tak to bolo dobre,“ povedal psíček. „A mňa už nožička nebolí. Ja som na tú boliestku pri tej rozprávke celkom zabudol.“

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.