Kedysi dávno, pred mnohými a mnohými rokmi sa jeden muž rozhodol, že zasadí strom. Vybral si krásnu lúku blízko mesta, vykopal tam dieru a zasadil tam malý stromček. Staral sa oň a každý deň ho chodil kontrolovať. Strom krásne rástol a silnel. Muž mal z toho radosť a tak zasadil ďalšie a potom ďalšie. Po nejakej dobe na mieste už bolo toľko stromov, že tam vyrástol menší lesík. Začali tam bývať zvieratká. Napríklad vtáčiky, veveričky a jazvece. Všetci ľudia z mesta boli radi, že majú blízko mesta taký krásny kus prírody. A veľmi radi do lesa chodili. Raz ale zvieratká skoro o les prišli.
Bolo skoro ráno, keď sa veverička Esterka išla prebehnúť po lese. Skákala si zo stromu na strom, sem tam zjedla nejaký oriešok, keď zrazu narazila na nejakú plechovú vysokú vec. Spadla na zem a celá otrasená sa na ňu pozerala. Bola to vysoká tyč a na jej konci plechová placka na ktorej boli namaľované šípky. Veverička Esterka sa pozerala ďalej a všimla si, že takýchto zvláštnych vecí je v lese viac.
Nevedela, čo to je a prečo to prekáža tu v lese. A tak si zavolala na pomoc jazveca. Jazvec si to prezeral zo všetkých strán a potom na to prišiel. „Esterka to sú značky. Dali ich sem ľudia. Ukazujú kadiaľ povedie cesta,“ vysvetlil jazvec veveričke.
„Aká cesta, čo to má znamenať? Tu cez les a cesta? To predsa nejde. To teda nedovolím!“ zhrozila sa veverička Esterka. Zvolala všetky zvieratká z lesa a spoločnými silami značky zo zeme vytiahli a schovali ich. Popoludní na miesto, kde boli značky, prišli robotníci s veľkými strojmi. Rozhliadali sa všade okolo. Ale pretože nikde žiadne značky nevideli, nevedeli kde majú začať pracovať a stavať novú cestu, a tak odišli.
Veverička Esterka sa veľmi radovala. Bola šťastná, že zachránila les. Jej radosť ale netrvala dlho. Ďalší deň ráno boli značky opäť na svojich miestach. Ľudia tam dali nové. Ale veverička sa nedala odradiť a znova všetky s pomocou zvieratiek vytiahla a schovala. Popoludní robotníci už zase nevedeli, kde majú prácu začať. A tak to pokračovalo pár dní.
Po nejakej dobe už ale veverička toho mala dosť a chcela, aby ľudia pochopili, že tam cestu stavať jednoducho nesmú. So zvieratkami uvažovali, ako to urobiť. A nakoniec veverička Esterka na niečo prišla a vykríkla: „Už to mám! Namaľujeme svoje značky. Namaľujeme na ne zvieratá, ktoré žijú tu v lese. Celé rodiny zvierat. Dáme ich potom namiesto tých ich so šípkami. Keď ľudia uvidia značky so zvieratkami všade po lese, musí im dôjsť, že tu bývame a že tu cesta viesť nemôže.“
A tak sa dali všetci do práce. Vyrobili značky a namaľovali na ne zvieratká. Rozmiestnili ich všade po lese. Na každom kroku. Keď popoludní prišli robotníci s veľkými strojmi, neverili svojim očiam. Nikde nebola ani jedna značka so šípkou, kde stavať cestu. Naopak. Všade kam sa pozreli boli značky s obrázkami zvierat. Robotníci prechádzali lesom a všetky si ich prezerali.
Potom jeden z nich povedal: „Tu stavať nemôžeme. Les je domovom pre všetky zvieratká, čo sú tu namaľované. Chceli nám to nejako ukázať. To oni nám určite schovávali naše značky so šípkami. Nemôžeme zničiť ich domov. Ani tento kus prírody. Balíme to a odchádzame.“
Veverička Esterka všetko z diaľky pozorovala. Keď už ľudia odchádzali, jeden robotník sa ešte na poslednú chvíľu otočil k lesu a videl malú veveričku, ako sa raduje. Usmial sa a zamával jej. Veverička sa najskôr zľakla, že ju človek vidí. Potom mu ale zamávala tiež a bola ešte šťastnejšia, že aj medzi ľuďmi sa nájdu takí, čo majú radi zvieratá a prírodu. A rozumejú im.
