Ako zajko zháňal vajíčka

„Prepána! Ja som zaspal!“ zľakol sa. „Ako to, že ten budík nezvonil včas? Musím rýchlo zohnať vajíčka na nádielku!“

Zajačik vyskočil z postele. Rýchlo našiel farbičky, ale z vajíčok nemal jediné. Čo teraz? Kde sa vlastne berú vajíčka? Spomenul si, že videl deti, ako chodia pre vajíčka do domčeka, ktorému vraveli kurník. Tam predsa bývajú sliepočky.

A tak zajko počkal, až bude večer. Večer sliepočky sedia na bidielkach a spia. To bude ľahké si nejakú požičať. A až mu naznáša vajíčka, zase ju vráti. 

A ako si zmyslel, tak to urobil. Potme sa vkradol do kurníka a schmatol hneď prvú sliepku, ktorá mu prišla pod labku. Dobehol s ňou do svojho domčeka, posadil ju na hniezdočko a vraví jej: „Sliepočka, sliepočka, znes mi, prosím, vajíčko.“

Sliepočka sa naňho výhražne pozrela. S veľkým červeným hrebienkom a mohutnými zelenými chvostovými perami vyzerala takmer hrozivo. 

„Sliepočka, sliepočka, rýchlo, potrebujem vajíčka. Nádielka sa blíži, deti ma vyzerajú.“

Zajačik nadvihol sliepočku, ale žiadne vajíčko sa pod ňou neobjavilo. Skúsil to teda do tretice: „Sliepočka, sliepočka, prosím, daj vajíčko. Keď nebude vajíčok, bude detských slzičiek.“

V tom čase už prišlo ráno a slnko sa vyhuplo na nebo.

„Kikiriki!“ zakikiríkala sliepočka, až zajko zľaknutím nadskočil. „Kikiriki! Kikiriki! Ja som kohút preveľký! Ja neznášam vajíčka! To robí len sliepočka! Kikiriki!“

Zajačik zrazu pochopil, že to poplietol. Ospravedlnil sa kohútikovi a dal mu hrsť zrna. Kohútikovi bolo smutného zajačika ľúto, a tak ho vzal so sebou do kurníka k sliepočkám. Tam si zajačik mohol nabrať vajíčok, koľko potreboval. Veľká noc bola zachránená.

„Ďakujem vám, sliepočky, nádielka bude s vajíčkami!“ radoval sa zajačik a bežal vajíčka nafarbiť. 

Nádielku stihol rozniesť včas. Deti z nej mali radosť, rovnako ako zajko, sliepočky aj kohútik.