Bol piatok pred Veľkou nocou a Vojtík už sa tešil, ako pôjde popoludní za dedkom vypočuť si ďalšiu časť príbehu Veľkej noci. Ako sa ale čudoval, keď po obede prišiel starý otec za ním.
„Ahoj Vojto, rýchlo obliekať. Dnes je Veľký piatok, tak nech nám tie poklady niekto nevyberie,“ volal starý otec od dverí s úsmevom.
„Aké poklady, dedko?“ pýtal sa Vojto a hľadal topánky.
„Hovorí sa, že na Veľký piatok sa otvárajú pukliny v skalách alebo diery v zemi. V nich čaká na poctivých ľudí poklad.“
„Jej, vážne? Ja ho chcem nájsť,“ volal Vojtík a už sa súkal do bundy.
Za pár minút si to Vojtík už šinul po ceste k lesu popri dedkovi.
„A ako ten poklad spoznáme, dedko?“
„Hovorí sa, že bude žiariť. Ale je to len povera, Vojtík,“ dodal starý otec.
Slniečko pekne svietilo a hrialo Vojtíka do tváre.
„Pozri, tam niečo svieti!“ volal Vojtík a vrhol sa do diery od vyvráteného stromu.
Ale to len presvitalo slniečko. Vojtík sa chvíľu prehraboval v hline, či predsa len nejaký poklad nenájde, ale nič tam nebolo. Išli teda ďalej.
„Ja myslím, že tamto niečo je,“ povedal starý otec a ukázal na hromadu balvanov pri lesnej ceste.
Vojtík sa tam hneď nadšene rozbehol. Však tu to poznal. Sem sa chodil s dedom hrať dosť často. Aké pre neho ale bolo prekvapenie, keď medzi kameňmi objavil malú drevenú truhličku a v nej niekoľko čokoládových a niekoľko pravých mincí.
„Dedo, dedo! Našiel som poklad!“
„Vážne?“ čudoval sa starý otec.
„Pozri,“ radoval sa Vojtík a ukazoval dedkovi poklad. „Ty si o ňom vedel, že? Dal si ho tam ty?“
„Ale, Vojto, čo ťa nemá. To ten dnešný kúzelný deň,“ smial sa starý otec. Ale Vojtík vedel. O to väčšiu radosť z toho mal.
Vojtík s dedom prišli z prechádzky domov. Keď ich babka uvidela, spraskla ruky.
„Kde si sa tak zašpinil, Vojtík?“
„Hľadal som poklady! A našiel, pozeraj,“ povedal Vojtík a ukazoval babke poklad.
„Tie nohavice ti vyperiem, ale až zajtra. Dnes sa nesmie prať.“
„Prečo?“ pýtal sa Vojto udivene. Zrazu si spomenul, že pre samé poklady úplne zabudol na príbeh o Ježišovi.
„Pretože dnes je veľmi smutný deň. Dnes bol Ježiš odsúdený a ukrižovaný,“ vysvetlil starý otec. „Hovorí sa, že kto by dnes pral bielizeň, tak by pral v jeho krvi.“
„On teda naozaj zomrel?“
„Áno, Vojtík. Jeho žiaci mu urobili hrob a zavalili ho veľkým kameňom.“
„Takto to teda končí?“ pýtal sa smutne Vojtík.
„Kdeže. To bude ešte pokračovať. Rozprávam ti predsa rozprávku a tie majú dobré konce, nie? Tak utekaj domov. Zajtra si pripravíme korbáč.“
