Uprostred jedného hlbokého lesa stál starý mohutný dub. Mal nádhernú korunu a svojimi listami sa mohol široko ďaleko chváliť. Jeho kmeň bol taký obrovský, že by ho neobjalo ani desať dospelákov. Stál tu už niekoľko rokov. A pretože bol taký starý, bol to aj ten najmúdrejší strom v lese. Chodili za ním zvieratká z celého okolia. Veveričky sa chodili pýtať, kde sú najlepšie oriešky, medvede sa chodili sťažovať na neposlušných ľudí a vtáčiky žiadali, aby si na ňom mohli urobiť svoje hniezda. Žiadne zvieratko si nedokázalo predstaviť les bez neho.
Raz skoro ráno sa lesom ozýval obrovský hluk, akoby bolo zemetrasenie. Všetky zvieratká vybehli zo svojich pelechov, zapchávali si uši a hľadali, odkiaľ ten protivný hurhaj prichádza. Tento zvuk nepoznala. Nechápala, čo sa deje. A tak všetci utekali za svojim múdrym stromom, či on nevie, čo to je. Keď ale prišli k svojmu dubu, čakalo ich nemilé prekvapenie. Okolo jeho mohutného kmeňa bola obopnutá červená páska. Nad jeho korunou lietali vydesení vtáčiky a volali: „Pomoc, pomoc, čo budeme robiť. Prišli drevorubači. Chcú podťať náš dub, máme na ňom hniezda a je jednoducho náš! Pomoc. Nemôže sa brániť. Pomoc.“
Vtom sa pred strom postavil ten najväčší medveď a povedal: „Keď sa nemôže brániť, budeme ho brániť my! Nás je viac.“ „Áno!“ kričali všetky zvieratká. A začala záchranná akcia. Všetci dali hlavy dohromady a vymysleli plán. Nemali veľa času a ani nevedeli, kedy sa drevorubači vrátia, aby strom skákali. Preto nelenili. Nechceli dovoliť drevorubačom do lesa vkročiť. A tak veveričky nazhromaždili oriešky a so svojimi zásobami sa schovali do stromov. Tchori v sebe zadržiavali čo najviac svojho smradľavého pachu a pripravili sa na okraji lesa na útok. Medvede si pomaľovali červenou malinovou farbou papule, aby vyzerali, že práve niekoho zjedli, a trénovali chodiť po dvoch a pri tom revať.
Keď sa drevorubači približovali k lesu, mohutný dub dal signál a ľudia sa nestačili čudovať. Zo stromov na ne neuveriteľnou rýchlosťou padali orechy. Z ničoho nič sa pred nimi objavili medvede s červenou papuľou, chodili na zadných a kričali. Keď drevorubači cúvali, zakopli a spadli na zem. V tej chvíli priskočili tchory a priamo do tváre vypustili svoj smrad. Ľudia nemali šancu. Úplne omámenie utiekli. „Hurá, dokázali sme to!“ kričali zvieratká a utekali zložiť svojmu dubu červenú pásku.
Ten dub tam stojí dodnes. Až pôjdete hlbokým lesom a uvidíte mohutný a krásny strom, spomeňte si, ako veľmi je každý z nich dôležitý. Nielen pre zvieratká, ale pre každého z nás.
