Tajomstvo v jazere

V jednej ďalekej cudzej krajine úplne na samote stálo malé stavanie. Bol to starší domček. Mal červenú strechu, veľké staré okná, ktoré vŕzgali, a bol úplne celý drevený. Bývali v ňom babička, starý otec a ich vnúčik.

Bol to malý šikovný chlapček, ktorý sa volal Kristián. Mal hnedé vlnité vlásky a na hlave nosil čiernu šatku. Bez prestania niečo vymýšľal a na niečo sa hral. Mal obrovskú fantáziu. Niekedy bol kuchár, niekedy lovec a niekedy hrdina, ktorý zachraňuje svet.

Pretože ich dom stál hneď pri jazere, jeho najčastejšie hry boli pri vode. Miloval, keď si mohol postaviť plť a vyplávať na jazero. Pripadal si tak ako ten najodvážnejší pirát na celom svete. Aj keď mal rád vodu, netušil, aké tajomstvo jeho jazero skrývalo.

Jedného krásneho teplého popoludnia povedal babičke a dedkovi, že sa ide hrať k jazeru. Sadol si na breh a pozoroval rybky. Potom si vzal palicu a hral sa, že je to jeho meč. Skákal z kameňa na kameň a pri tom vykrikoval: „Do boja, vy banda zlodejská!“ Vtom sa mu v zápale hry na jednom kameni pošmykla noha a spadol do hlbokej vody. Jediné, čo stačil urobiť, než sa stratil pod hladinou, bol výkrik. Keď babička a starý otec vybehli von, nikde svojho Kristiánka nevideli. Na zemi pri kameňoch len našli jeho čiernu šatku.

Volali naňho a hľadali ho, až zrazu počuli známy hlas: „Babička, dedko, tu som.“ Bol to on. Ich odvážny vnúčik sa dokázal zachytiť tej najväčšej vetve, ktorá v jazere plávala. Akí boli šťastní, že ho vidia! Ale ako ho dostanú do bezpečia na breh? Pozreli sa na seba a v tej chvíli presne vedeli, čo majú robiť. Nadýchli sa a obaja jednohlasne začali volať. „Dráčik, dráčik, poď k nám bližšie, teraz to už smieš. O pomoc ťa veľmi prosíme, nášho Kristiánka bez teba nezachránime.“

Chlapček netušil, čo to jeho starí rodičia vyvádzajú. V tej chvíli sa z ničoho nič zdvihol vietor, vo vode sa začal tvoriť obrovský vír a pomaly sa z nej začalo niečo vynárať. Kristián sa čo najpevnejšie držal vetvy a neveril svojim očiam. Z hlbiny jazera sa vynoril vodný drak. Bol obrovský, ale Kristián sa ho nebál. Drak natiahol hlavu so svojim dlhatánskym krkom a nastavil sa tak, aby chlapček mohol naňho vliezť a pevne sa chytiť. Pomalým a pokojným pohybom bezpečne dopravil dráčik Kristiánka na breh. Potom zmizol vo svojom jazere.

Odvtedy už sa vnúčik nehrá pri vode sám. Každé ráno sa nad jazernou hladinou ozýva tá istá riekanka. „Dráčik, dráčik, poď ku mne bližšie, teraz už to smieš.“ A keď sa dráčik vynorí, pre Kristiánka začína to pravé dobrodružstvo.

3.8/5 - (13 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *