Na kraji rozprávkovej dediny stál krásny dom. Mal dúhové farby a na všetkých stenách obrázky. Nie hocijaké obrázky, ale živé obrázky. Áno, samy sa pohybovali.
Ktokoľvek sa na ne pozrel, zistil, že každý z nich rozpráva svoj vlastný príbeh. Čo to bolo za čarovný dom? Bola to knižnica. Knižnica plná kníh, plná živých príbehov a rozprávok.
Deti z celej dediny sem pravidelne chodili. Požičiavali si knižky, listovali si v nich, prezerali obrázky a dozvedali sa samé zaujímavé veci. Raz sa ale stalo niečo zvláštne.
Keď ráno chcela pani knihovníčka Ľudmilka knižnicu otvoriť, začula cez dvere piskľavý hlások: „Áčko dám na koniec vety, toto slovko vymažem, B položím medzi kvetmi, ja písmenkám ukážem.“
Knihovníčka Ludmila chvíľu počúvala s uchom položeným na dverách a nechápala, čo sa to v jej knižnici deje. Veď ešte neotvorila. Nikto by tam byť nemal. Odomkla dvere, nazrela dovnútra a nikde nič. Nikoho nevidela. Len stále ten piskľavý hlas z diaľky. Aha, knižky sa pohybujú.
„Avšak ten hlások mi nesedí. Stále sa medzi stránkami nejako vrtí, alebo čo?“ pomyslela si knihovníčka Ľudmila. Rýchlo čapla do ruky pohybujúcu sa knižku, otvorila ju a zľaknutím spadla na zadok. Medzi stránkami si poskakoval maličký mužíček, prehadzoval písmenká tam a späť a pri tom si pospevoval.
„Hej, drobček, kto si? A prečo mi tu v knižkách prehadzuješ písmenká?“ vyhŕkla naň knihovníčka. Pidimužík sa tiež vyľakal, vyskočil z jednej strany na druhú a hovorí: „Ja som písmenkový škriatok. Škriatok, ktorý si behá medzi stránkami kníh a prehadzuje písmenká. Je to moja práca.“
„Ale prečo to robíš?“ nedala sa knihovníčka Ľudmila a pýtala sa ďalej. „No ja ani poriadne neviem. Robím to odjakživa. Sám neviem čítať, a tak prehadzujem písmená a vety, aby ani ostatným čítaniu nedávalo zmysel a aby tiež nečítali. Keď neviem čítať ja, ostatní tiež nemusia. A navyše je to sranda,“ vysvetľoval ďalej škriatok.
„To teda nie je sranda. To sa nerobí. Knižky dávajú deťom príbehy. Môžu s nimi snívať, o čom chcú, vedia si s nimi predstavovať plno vecí. Deti sú potom múdrejšie, keď čítajú, a navyše ich knižka mnohokrát rozveselí, keď sú smutné. Toto všetko im ty vezmeš, keď všetko poprehadzuješ. Potom nebudú mať príbehy na stránkach správne. Vieš čo? Urobíme to naopak. Nebudeš prehadzovať písmená, ale naučíš sa ich čítať. Ja ťa to naučím. Potom poznáš, aké krásne knižky sú a čo všetko ti môžu dať. Každý deň sa tu skoro ráno v knižnici stretneme, ja si privstanem a budem ťa učiť čítať,“ odhodlane povedala knihovníčka Ľudmila.
Škriatok najskôr nechcel. Predsa sa nebude niečo učiť, teraz v toľkých rokoch! Nie je ani malý, ani hlúpy, čože by sa učil! Nakoniec sa ale predsa len nechal knihovníčkou prehovoriť. Bol totiž celkom zvedavý, aký zázrak knižky môžu skrývať. Dal teda čítaniu šancu. Zo začiatku to nebolo jednoduché. Avšak knihovníčka mala dosť času aj trpezlivosti, aby to škriatka naučila. Po nejakom čase škriatok čítal sám. A knižky? Tie si zamiloval!
Dnes, keď knihovníčka Ľudmila vchádza do kúzelnej dúhovej knižnice, sprevádza ju hneď ráno jemný piskľavý hlások. Už sa ale neľaká. Vie, že je to písmenkový škriatok, ktorý neprehadzuje písmená ani vety, ale číta si ich so zaujatím nahlas. Doslova hltá každé slovo. Je rád, že mu knihovníčka ukázala, čo tajomné knižky ukrývajú.
