Čarovná záhrada

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré volali Líza. Líza už nemala rodičov a bývala u svojho strýka, ktorý však neustále cestoval po svete. Líza síce mala hračky, knihy, opatrovateľky i slúžky, no i tak jej bolo veľmi smutno.

Cele dni blúdila po veľkom dome hore a dolu a bolo jej smutno. Keď bolo vonku pekne, chodila von a prechádzala sa po veľkých záhradách plných kvetov a stromov. V jeden deň v záhradách zablúdila a dostala sa až k starej bránke. Skúsila otvoriť, no nešlo to. Bránka bola zavretá. Líza sa však nevzdávala. Vyšplhala sa po strome, preliezla cez plot a šup, spustila sa do záhrady, ktorá bola za bránou. Líza dopadla na tvrdú zem, udrela si kolená a zašpinila sukničku, no keď sa pozbierala a zdvihla oči, myslela si, že sníva. Ba keby ju to koleno tak nebolelo, pokojne by tomu, že je to len sen, uverila. Ocitla sa totižto na zázračnom mieste. Okolo nej bola veľká záhrada plná zvierat. Lenže akých zvierat! Tie zvieratá sa jej vôbec nebáli, ba dokonca vedeli aj rozprávať. A to nebolo všetko. Na zemi rástli pestrofarebné kvety, aké ešte jakživ nevidela. A plody na stromoch a kríkoch boli tiež iné, ako tie, ktoré jedla každý deň. K Líze sa zhŕkli zvieratká a začali ju medzi sebou vítať. Boli tam srnky, zajace, líšky, no bol tam aj veľký medveď, ktorého sa Líza zo začiatku bála, a vlčica, ktorá sa jej zdala priam strašidelná. Ukázalo sa však, že zvieratká sú milé a priateľské a čas s nimi veľmi rýchlo ubieha. Líza za nimi chodila skoro každý deň skoro tri roky. A potom jedného dňa sa jej už do záhrady ísť nechcelo, mala skutočné kamarátky v škole, do ktorej chodila. A keď si raz na čarovnú záhradu predsa len spomenula a chcela tam zájsť, cestu tam už nenašla. Líza už vyrástla a dodnes, hoci je už stará a šedivá, rozmýšľa nad tým, či tá záhrada bola naozaj skutočná, alebo ju vytvorila len jej predstavivosť. Stále však verí, že sa tam ešte raz vráti a ešte aspoň raz sa so svojimi hovoriacimi zvieracími kamarátmi porozpráva.