Na jeseň odlietavajú lastovičky do teplých krajín. Tu na Slovensku je im zima, a tak idú tam, kde bude celú zimu svietiť slnko a bude tepluško. O tom vedel aj Vladko, pretože sa to učili v škole. Aký však bol prekvapený keď pri potulkách po babkinom dvore narazil na vtáčie hniezdo, v ktorom bola lastovička.
Vladko zobral rebrík a hniezdo dal dole. „No čo malička,“ prihovoril sa jej Vladko, „prečo si neodletela so svojimi sestrami, ha?“ Aké bolo Vladkove prekvapenie, keď mu lastovička odpovedala ľudským hlasom. „ Bolí ma nožička, asi ju mám zranenú. Nedá sa mi dobre lietať!“ „ Ty vieš rozprávať?“ „ No jasné, vieme rozprávať, len sa nám nechce. Tak sme radšej ticho a len si tak šteboceme. Ale teraz som rada, že si tu a že ti môžem povedať, čo mi je. Iba ty mi môžeš pomôcť. Ak mi nepomôžeš nestihnem odletieť za ostatnými lastovičkami. A čo potom? Na zimu tu nemôžem zostať!“
Vladko bol dobrý chlapec a zranenej lastovičke chcel samozrejme pomôcť. Vzal si ju do garáže a celé dni ju ošetroval. Nosil jej aj jedlo a vodu. A medzitým sa rozprávali. Vladko sa dozvedel o lastovičkách veľmi veľa. Toľko im nepovedala ani pani učiteľka v škole. Dni ubiehali a lastovičku bolela nôžka čoraz menej.
„Dobre mi je tu s tebou Vladko, ale prišiel čas, aby som sa s tebou rozlúčila.“ Vladko bol smutný, prehováral lastovičku, aby u neho zostala aj cez zimu. Sľuboval jej, že sa o ňu bude starať. No lastovička nesúhlasila. Vedela, že patrí k svojim sestrám lastovičkám a že musí ísť za nimi. Rozlúčili sa a lastovička Vladkovi sľúbila, že na jar príde zase do domu jeho babky. On jej zase sľúbil, že ju bude čakať.
To že vedia lastovičky rozprávať prezradil len mne a ja to hovorím len vám. Tak to nikomu nepovedzte, aby sa lastovička na Vladka nenahnevala a aby za ním na jar zase prišla.
