Do základnej školy na Hradnej ulici chodí obor. Nebojte sa ničoho, je to dobrý obor. Volá sa Miško a je veľmi láskavý a milý. Hoci sa nezmestí do triedy, sedáva vonku a oči sa cez otvorené okno. Vždy pomôže – napríklad školníkovi – keď potrebuje preniesť nejaké ťažké veci. Miško ich zdvihne jedným prstom. Miško je vak veľmi smutný. Veľmi rád by športoval.
Závidel deťom, že sa naháňajú na ihrisku a hrajú rôzne hry. Lenže aký šport mu vybrať ? Skúšali už všeličo. Miško však nemohol skákať cez kozu ani behať člnkový beh. Nedarilo sa mu ani vo vybíjanej a pri tenise… Pri tenise odpálil loptičku až do iného mesta.
A tak ho pán učiteľ postavil do bránky na futbale. Miško zakryl celú bránku a druhé družstvo nemal najmenšiu šancu… Nezostal voľný ani kúsoček! A to bolo celkom nespravodlivé. Deti s Miškom futbal nechceli hrať. A Miško len sedel na lavičke a smutne sa díval, ako ostatní športujú.
Jedného dňa išli na vychádzku. Zrazu sa obloha zamračila a hrozilo, že začne pršať, ba že bude aj veľká búrka. Pani učiteľka sa zľakla, že zmoknú, no Miško ju upokojil. Vyložil si ju a aj ostatných spolužiakov na plecia a šup. Jemu stačilo prejsť pár krokov a už bol späť v škole.
Vtedy objavili, že pre Miška bude stým najlepším pohybom turistika. Veď každý z nás má niečo, na ča sa hodí a čo mu pôjde. Len to niekedy treba dlhšie hľadať.
