Tonda býval blízko lesa. Mal kučeravé hnedé vlasy. Krútili sa mu do všetkých strán. Ruky mal neustále špinavé, oblečenie potrhané a na tvári sa mu málokedy objavil úsmev. Bol to taký zamračený frfľoš. Skoro nič mu neurobilo radosť a čo mohol, zničil alebo zašpinil.
Raz keď sa takto prechádzal lesom, nesprával sa práve pekne. Rozkopával hríby, vyhadzoval po ceste papieriky, vytrhával papradie a zahadzoval ho. Nič sa mu nepáčilo a nič si nevážil. Tak to robil skoro každý deň, keď sa šiel do lesa prejsť.
Lenže v tom lese žili zvieratká, ktorým to vadilo. Veď ona tam bývala a Tonda im ničil ich domov. Preto sa raz v lese usporiadala porada. Zišli sa tam všetky zvieratá: ježkovia, jazvece, veveričky, vtáčiky, srnky, a dokonca aj mravce. Porada sa konala pod tým najväčším stromom, ktorý v lese stál. Na najväčšiu vetvu na strome sa usadila sova. Najmúdrejšie zviera v lese. Videla z tej výšky pekne na všetky zvieratká.
Keď sa všetky zvieratká usadili, začala sa porada. Sova sa spýtala: „Tak prosím, kto má sťažnosti na Tondu?“ Zvieratká sa začali prekrikovať. Mravcom rozhrabáva mravenisko, jazvecom dáva do nor odpadky a srnkám rozbíja krmelec. Sova si všetko vypočula a spýtala sa: „A kto má nápad, ako v tom Tondovi zabrániť?“ Teraz zvieratká mlčali. Nevedela, čo urobiť. Sova premýšľala a potom povedala: „Jednoducho mu ukážeme, že takto sa v lese správať nebude. Každý z nás niečo vie. Využijeme to!“ Zvieratká ihneď zosnovali plán.
Na druhý deň všetci v lese na svojich miestach číhali na Tondu. Ten sa prechádzal lesom, ako by sa nič nedialo. Vôbec netušil, čo sa naňho chystá. Prišiel k prvému hríbu, napriahol sa a všetkou silou doňho kopol. Lenže to nemal robiť. Zvieratká tesne vedľa hríbika nachystali kameň. Vo chvíli, keď Tonda kopol do hríbu, kopol aj do tvrdého kameňa. Teraz sa držal za nohu a nariekal.
Po chvíli sa ale naštval ešte viac. Došiel ku krmeľcu, začal do neho strkať odpadky a palicou sa ho snažil rozbiť. Lenže naňho začali padať gaštany a žalude. Mierili priamo na Tondu a triafali ho. Tonda sa rozhliadal, čo sa to deje. Netušil, že to boli schované veveričky v strome a hádzali po ňom celú svoju zásobu, ktorú kedy nazhromaždili.
Tondovi už dochádzali sily. Bolela ho noha a vlastne ho bolelo všetko z tej paľby gaštanov a žaluďov. Celý unavený a nahnevaný si sadol pod najväčší strom v lese. A keď tak sedel, začal vytrhávať mach. Rozhadzoval ho okolo a šklbal rastliny, ktoré rástli blízko neho. Ako to strom, pri ktorom sedel, zacítil, zatriasol sa a zhodil na Tondu všetky šišky, ktoré mal na sebe. Teraz tam pod stromom Tondovi z hromady šišiek trčala len hlava. Sedel a nechápal, čo sa to dnes dialo.
Po chvíli priletela sova. Ladne sa zniesla pred Tondu a povedala: „Tondo, už dlho ťa tu stretávame. Všetky zvieratká ťa poznajú a tiež vidia, ako škaredo sa v lese správaš. Dnes to nebola žiadna náhoda, že ťa bolí celé telo. Všetko sme to urobili my. Chceli sme ti ukázať, čo nemáš robiť. Nám to ubližuje. Sľubujem ti, že ak sa nezlepšíš a nezačneš si vážiť zvieratá, prírodu a veci okolo seba, zariadime, že už do lesa nevkročíš. Zamysli sa nad sebou.“ Potom sova odletela.
Tonda tam ešte dlho sedel v šiškách a premýšľal nad tým, čo mu sova povedala. Nejaký čas sa potom v lese neukázal. Až po pár týždňoch prišiel. Vyzeral inak. Bol čistý, pekne oblečený av ruke niesol plnú nádobu gaštanov. Všetky ich dal do krmelca pre zvieratká a potom odišiel. Keď sa zvieratká zišli pri krmelci, našli tam aj odkaz. Na ňom bolo napísané: „Milé zvieratká, je mi ľúto, že som vám ubližoval a ničil váš domov. Až vy ste mi ukázali, ako sa správať a že je lepšie si prírodu vážiť a užívať si ju ako ju ničiť. Polepšil som sa, a to vďaka vám. Aj keď to nebolo jednoduché. Ďakujem.“ Zvieratká boli šťastné, že to tak dopadlo. Odvtedy na Tondu vždy čakajú a sotva sa objavia v lese, bežia za ním a ukazujú mu kúzla ich domova. A Tonda? Zistil, že je lepšie sa usmievať ako byť protivný frfloš.
