Príbeh, ktorý ti budem rozprávať, sa stal už veľmi dávno. Vtedy žilo na Zemi ešte niekoľko drakov. Nebolo ich už veľa, ale niekoľko ich tu ešte bolo. Žili pokojne na zemi a snažili sa, aby ich nikto nevidel. Ľudia väčšinou ani nevedeli, že existujú. Ľuďom sa neukazovali. Len občas ich niekto nečakane na chvíľku zahliadol. Niektoré žili v lesoch. Iné žili v moriach alebo jazerách. Jeden z drakov sa zdržiaval v blízkosti vysokých útesov. V zákutiach jednej veľkej jaskyne mal svoj domov.
Neďaleko týchto skál mal domček jeden chlapec. Bol to nepokojný a odvážny chlapec. Vlasy mal vždy rozstrapatené ako hniezdo a v očiach sa mu vždy zračila nejaká neplecha. Už ani neviem, ako sa volal, ale pretože každý deň rád chodil ku skalám a liezol na ne, všetci ho volali Kamzík. Miloval ten pocit, keď sa šplhal vyššie a napínal všetky svaly, aby dosiahol najvyšší bod. Navyše na vrchole skaly bol vždy krásny výhľad na celé okolie. Vždy sa poriadne zaistil popruhmi a lanami, aby si neublížil. Jeho otec ho to dobre naučil.
Raz sa však stalo niečo, na čo nikdy nezabudne. Jedného dňa, keď sa prechádzal okolo skál a pozoroval poletujúce vtáky, uvidel hore medzi skalami hniezdo. Chcel sa pozrieť, či sú tam vajíčka, a tak začal liezť. Ani si neuvedomil si, že nemá žiadne laná. Jednoducho liezol hore. „To zvládnem. Nie je to tak vysoko. Len sa pozriem a zídem dole.“ Povedal si to sám pre seba. A tak šplhal vyššie. Bol už takmer pri hniezde, keď sa mu pošmykla noha. Visel za jednu ruku a nemohol sa vytiahnuť hore. Z posledných síl začal kričať: „Pomoc, pomoc!“
Keď už vedel, že sa neudrží a mal strach, z ničoho nič pocítil veľký vietor, ktorý ho začal nadnášať. Akoby sa k nemu dvíhala zem. Vietor silnel a on sa cítil ľahší. Onedlho už na niečom stál. A to niečo ho teraz nieslo k zemi. Rýchlo sa niečoho chytil a sadol si. Srdce mu bilo tak rýchlo, až si myslel, že vyskočí. Pomaly a bezpečne ho tá vec doniesla už na zem. Zoskočil dolu a až teraz uvidel, čo ho vlastne zachránilo.
Bol to drak. Bol taký obrovský a krásny. Kamzík by sa mu snáď zmestil do nosnej dierky. Chlapec tam stál s otvorenými ústami. Počul už o drakoch, ale nebol si istý, či existujú. Teraz mal jedného priamo pred sebou. Drak neodlietal, a tak sa k nemu Kamzík opatrne priblížil. Pomaly natiahol ruku, sklopil zrak a čakal, či mu drak dovolí dotknúť sa ho. Zrazu na ruke pocítil teplo. Drak sa jemne dotkol chlapcovej ruky. „Ďakujem ti, priateľ môj. Zachránil si mi život. Nemal som tam liezť bez lana. A nebyť teba, bolo by to dopadlo zle.“ Kamzík povedal vďačne. Drak pokýval hlavou a žmurkol na znak toho, že rozumie. Potom odišiel.
Kamzik draka dlho nevidel. Chodil k skale pravidelne. Rozhliadal sa zhora na všetky strany, ale nenašiel ho.Až raz, keď Kamzíka na prechádzke prekvapil dážď, rýchlo sa schoval do najtmavšej jaskyne. A tam našiel svojho spiaceho dračieho záchrancu. Keď sa drak prebudil, našiel tam svojho malého priateľa. Schúleného a ukrytého v jeho veľkých labkách. Odvtedy už aj drak vedel, že sa kamzíka nemusí báť. Že je to priateľ, ktorý ho nezradí iným ľuďom a ktorý ho má rád. Vytvorili si nezlomné priateľské puto.
Stalo sa to už dávno. Dnes už žiadni draci neexistujú. Ale okolo nás sú iní zvierací priatelia, ktorí si zaslúžia našu dôveru a lásku, nemyslíš?
