Príbeh, ktorý vám teraz poviem, sa stal už dávno. Vtedy bolo na Zemi ešte niekoľko drakov. Nebolo ich veľa, ale pár ich bolo. Žili pokojne na zemi a snažili sa, aby ich nebolo vidieť. Väčšina ľudí ani nevedela, že existujú. Neukázali sa ľuďom. Len občas ich niekto nečakane zahliadol. Niektorí žili v lesoch. Iné žili v moriach alebo jazerách. Jeden z drakov zostal pri vysokých útesoch. V zákutiach veľkej jaskyne mal svoj domov.
V blízkosti týchto skál mal jeden chlapec dom. Bol to nepokojný a odvážny chlapec. Vlasy mal vždy rozstrapatené ako hniezdo na hlave a v očiach sa mu vždy zračila nejaká neplecha. Už ani neviem, ako sa volal, ale pretože rád chodil na skaly a každý deň na tam liezol, všetci ho volali Kamzík. Miloval ten pocit, keď sa šplhal vyššie a napínal všetky svaly, aby dosiahol najvyšší bod. Navyše na vrchole skaly bol vždy krásny výhľad na celú oblasť. Vždy sa riadne zabezpečil postrojmi a lanami, aby si neublížil. Jeho otec ho to dobre naučil.
Ale potom sa stalo niečo, na čo nezabudne. Jedného dňa, keď sa prechádzal okolo skál a pozoroval lietajúce vtáky, uvidel medzi skalami hniezdo. Chcel zistiť, či sú tam vajíčka, a tak začal liezť. Neuvedomil si, že nemá žiadne laná. Práve stúpal hore. „Dokážem to. Nie je taká vysoká. Len sa pozriem a prídem dole.“ Povedal si. A tak sa vyšplhal vyššie. Už bol takmer pri hniezde, keď mu skĺzla noha. Visel za jednu ruku a nemohol sa vytiahnuť. Z posledných síl začal volať.
Ak už vedel, že sa neudrží, a bál sa, zrazu pocítil, ako ho ovieva silný vietor. Zdalo sa, akoby sa k nemu dvíhala zem. Vietor silnel a on sa cítil ľahší. Onedlho už na niečom stál. A to niečo ho teraz nieslo k zemi. Rýchlo sa niečoho chytil a sadol si. Srdce mu bilo tak rýchlo, až si myslel, že vyskočí. Tá vec ho pomaly a isto niesla k zemi. Skočil dolu a až teraz videl, kto ho vlastne zachránil.
Bol to drak. Bol taký obrovský a krásny. Kamzík by sa mu zmestil do nosných dierok. Chlapec stál s otvorenými ústami. Počul o drakoch, ale nebol si istý, či existujú. Teraz mal jedného priamo pred sebou. Drak neodletel, a tak sa k nemu Kamzík opatrne priblížil. Pomaly natiahol ruku, sklopil oči a čakal, či mu drak dovolí dotknúť sa ho. Zrazu pocítil na ruke teplo. Drak sa jemne dotkol chlapcovej ruky. „Ďakujem, priateľu. Zachránil si mi život. Nemal som tam liezť bez lana. A nebyť teba, dopadlo by to zle.“ Kamzík vďačne povedal. Drak pokýval hlavou a žmurkol, aby ukázal, že rozumie. Potom odletel.
Kamzík už dlho nevidel draka. Pravidelne prichádzal na skalu. Z výšky sa rozhliadol na všetky strany, ale draka nemohol nájsť. Len raz, keď Kamzíka na prechádzke prekvapil dážď, rýchlo sa ukryl v najtmavšej jaskyni. A tam našiel svojho spiaceho dračieho záchrancu. Keď sa drak prebudil, našiel pri sebe svojho malého priateľa. Bol schúlený a ukrytý v jeho veľkých labkách. Od tej chvíle aj drak vedel, že sa Kamzíka nemusí báť. Že je to priateľ, ktorý by ho nezradil iným ľuďom a ktorý ho miluje. Vytvorili si nezlomné priateľské puto.
To sa stalo už dávno. Dnes tu nie sú žiadni draci. Ale okolo nás sú aj iní zvierací priatelia, ktorí si zaslúžia našu dôveru a lásku, nemyslíte?
