Evka mala školu veľmi rada a veľmi sa do nej tešila. Už v auguste mala všetko prichystané. Zošity, farbičky i vrecko na telesnú výchovu. A tešila sa aj vtedy, keď už chodili do školy. Na všetkých hodinách usilovne pracovala, a preto bola pani učiteľka prekvapená, keď na slovenčine Evička odmietla písať sloh.
Veru písali sloh o prázdninách a Evička nieže nič nenapísala, ale ani neotvorila zošit a nezobrala do ruky pero. Až po dlhom napomínaní začala konečne písať. Na konci hodiny mali žiaci svoje slohy prečítať, len Evička odmietala. Pani učiteľka sa nahnevala, zobrala jej zošit z ruky a začala čítať.
Evička písala o prázdninách. Lenže také veci! Napísala tam o tom, ako išla so svojim ockom na kamióne do Číny až k oceánu. Pani učiteľka bola prekvapená. „To si naozaj bola v Číne?“ opýtala sa. „Nevymýšľaš si náhodou?“ Evička pokrútila hlavou. Bola v Číne! S ockom na kamióne! A basta.
„Klame!“ ozvalo sa z poslednej lavice. Bol to Jurko, ktorý býval len dve bytovky od Evičky. „Celé leto bola doma. Každé ráno som ju videl, ako chodí s mamkou do obchodu.“ Pani učiteľka prísne pozrela na Evičku a tá sa neudržala. Rozplakala sa a vybehla z triedy.
Áno, Evička si celý sloh vymyslela. Nebola cez prázdniny nikde, pretože nemali veľa peňazí. Jej ocko síce pracoval na kamióne, ale nebol v Číne, ale len v Česku. A ona bola s mamou celé dni doma a zato sa veľmi hanbila. Hlavne kvôli tomu, že ostatné deti boli buď pri mori, alebo v horách, alebo u babičky. A ona jednoducho nemala čo do slohu napísať.
Pani učiteľka i ostatné deti išli za Evičkou a vysvetlili jej, že sa za to vôbec nemusí hanbiť a že sa na ňu za tie výmysly nehnevajú. Evička napísala ešte jeden sloh a písala o tom, kam by chcela budúci rok ísť. Všetky deti verili, že sa jej to splní.
