Čižmy z byvolej kože

Bol raz jeden vojak, ktorý sa ničoho nebál a pre nič sa netrápil. No prišiel čas, že ho prepustili zo služby, a pretože sa ničomu nevyučil a nevedel si zarobiť na živobytie, len sa túlal po svete a prosil dobrých ľudí o almužnu. Cez plecia mal prehodený starý kabát, okrem toho mal ešte jazdecké čižmy z byvolej kože, a to bol celý jeho majetok.

Jedného dňa šiel krížom cez polia a lúky, kým nedošiel do hustej hore. Nevedel, kde je, ale na zoťatom strome uvidel sedieť pekne oblečeného muža v zelenom poľovníckom kamizole. Vojak mu podal ruku, sadol si k nemu do trávy a pohodlne si vystrel nohy. „Pozerám, aké máš parádne čižmy a ako sa ti blyštia,“ povedal poľovníkovi, „no keby prešli taký kus sveta ako moje, už dávno by sa ti rozpadli. Moje sú z byvolej kože a už dlhé roky mi dobre slúžia v daždi i v suchu, v snehu i blate.“ O chvíľu vojak vstal a povedal: „Musím už ísť, hlad ma poháňa. Povedz mi, braček Blýskavá čižma, ako sa dostanem z tejto hory?“

„To neviem ani ja,“ odpovedal mu poľovník, „zablúdil som tu.“ „Tak sme už dvaja,“ zvolal vojak, „a rovný rovného si hľadá. Poďme teda spolu hľadať cestu z hory.“ Poľovník sa usmial a bez slova kráčal s vojakom čoraz hlbšie do hory, kým ich nezastihla noc. „Dnes sa už z tej hory nedostaneme,“ ozval sa vojak. „Ale tamto v ďiaľke bliká svetielko. Tam nám možno dajú niečo pod zuby.“ Našli kamenný dom a zaklopali na dvere. Otvorila im stará žena. „Hľadáme nocľah,“ povedal vojak, „a niečo do žalúdka, lebo môj je taký prázdny ako deravá tanistra.“

„Tu nemôžete ostať,“ odpovedala starena, „lebo tento dom patrí bande zbojníkov. Najlepšie urobíte, ak zmiznete, kým sa vrátia, lebo ak vás tu nájdu, zle sa vám povodí.“ „Čože sa nám už môže stať,“ nato vojak, „už dva dni som nemal v ústach ani kúsok chleba a nedbám, či prídem o život tu, alebo umriem v hore od hladu. Pusť nás dnu.“ Poľovníkovi sa teda veľmi nechcelo, ale vojak ho ťahal za rukáv. Starena sa nad nimi zľutovala a povedala: „Schovajte sa za pec, al zvýši niečo z večere, keď zbojníci zaspia, dám vám to.“ Len čo sa šuchli do kúta, do izby sa dovalilo dvanásť zbojníkov, posadali si okolo stola a s krikom sa dožadovali večere. Starena položila na stôl kusisko pečeného mäsa a zbojníci sa pustili do neho. Keď vôňa chutného jedla pošteklila vojakov nos, pošepkal poľovníkovi: „Nevydržím to už, sadnem si aj ja k nim.“ „Privedieš nás do záhuby.“ povedal poľovník a držal ho za rukáv. No vojak sa rozkašľal, a keď to zbojníci počuli, odhodili nože a vidličky, vyskočili spoza stola a našli ich za pecou.

„Aha, pánkovia,“ kričali, „sedíte si tu v teple? A čo tu chcete? Vyzvedať ste prišli, pravda? Počkajte, veď my z vás chytro dušu vytrasieme.“ „Len sa neprenáhlite,“ tíšil ich vojak, „ja som hladný, dajte sa mi najprv najesť a potom už môžete robiť so mnou, čo chcete.“ Zbojníci sa zarazili a ich kapitán povedal: „Vidím, že sa nebojíš. Dobre teda, najedz sa, ale potom musíš zomrieť.“

„To sa ešte uvidí.“ povedal vojak, sadol si k stolu a s chuťou sa pustil do šťavnatej pečienky. „Braček Blýskavá čižma, poď sem a najedz sa,“ volal na poľovníka, „Iste si už taký hladný ako ja a lepšiu pečienku ti ani doma nedajú.“ Ale poľovník nemal chuť do jedenia. Zbojníci hľadeli na vojaka a vraveli si: „Ten kujon má odvahu, len čo je pravda!“ Vojak sa najedol a potom povedal: „Pečienka bola znamenitá, ale teraz ju treba dačím zapiť.“ Kapitán zbojníkov mal dobrú vôľu, zvolal teda na starenu a rozkázal jej priniesť z pivnice najlepšiu fľašu.

3.8/5 - (21 votes)

2 komentáre

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *